Bolo to niečo, čo som nikdy nečakal. S ňou sme si okamžite rozumeli – každá debata, každý pohľad, každý smiech bol ako tiché spojenie, ktoré sa nedalo ignorovať. Mala 48 rokov a ja som bol… jednoducho pri nej iný. Blízko, až príliš. Po čase sme začali cítiť niečo viac, niečo, čo sa nedalo nazvať len kamarátstvom. Prvý bozk prišiel nenápadne. Sedeli sme v aute po práci, ona prišla so mnou niekam…

Bol som na ceste domov, večer sa už stmieval, keď som ju zbadal. Stála pri krajnici, palec vztýčený hore, krátka sukňa, ktorá v svetle reflektorov pútala pozornosť. Pribrzdil som a otvoril okno: „Kam máš namierené?“ „Do mesta,“ usmiala sa, trochu nesmelo, no v očiach mala iskru. Neodolal som. „Nastúp si.“ Sadla si vedľa mňa, jej vôňa sa okamžite rozliala v aute – sladká, zvodná. Po pár…

Bolo to u nej. Večer, keď sa mesto ponorilo do ticha a ulice sa leskli po daždi. Už pri dverách som cítil jej nervózne očakávanie. Hneď ako ich zavrela, som ju chytil za pás a bez varovania si ju pritlačil o stenu. Jej prekvapený vzdych ma len viac vyprovokoval. Nepýtal som si povolenie – bozk bol tvrdý, hladný, ruky som jej pritisol nad hlavu, aby sa nemohla brániť. Páčilo sa jej to, cítil som…

Tentoraz sme sa rozhodli pre noc, ktorá už nepoznala hranice. Bol som pripravený, aj ona. Atmosféra bola nabitá napätím – všetko, čo sme si predtým vybudovali, sa dnes malo premeniť na extrémnu vášeň. Keď vstúpila do bytu, už sa nehrávala na nežnú kolegyňu. V očiach mala oheň, ktorý kričal: Dnes sa nebudeme držať späť. Bez slova ma chytila za ruky a priviedla do spálne. „Dnes budeš môj,“ povedala…

V izbe bolo pološero. Tlmené svetlo sviečok sa odrážalo na hladkom povrchu latexu, ktorý visel na vešiaku pri stene. Vzduch bol presýtený vôňou vosku, kože a očakávania. Laura stála uprostred miestnosti, jej dych bol zrýchlený, oči zakryté čiernou maskou. Zvuk krokov sa ozval z rohu – pomalé, rozhodné, autoritatívne. „Si pripravená?“ zaznel hlas, hlboký a pokojný, no s iskrou, ktorá ju zakaždým…

Izba bola ponorená do polotmy, osvetlená len červenými odleskami sviečok, ktoré sa odrážali na hladkom povrchu latexu. Vzduch bol ťažký od vône kože a sladkej nervozity. Na stole pri stene ležali starostlivo pripravené pomôcky – biče, putá, masky a niekoľko neznámych predmetov, ktorých účel sa dal len tušiť. Ona stála uprostred miestnosti, oblečená v priliehavom latexovom korzete, ktorý…

Stála pri okne, zatiaľ čo mesto pod nimi pomaly utíchalo. Ulice sa strácali v mäkkom súmraku a posledné lúče zapadajúceho slnka sa lámali na skle, akoby nechceli odísť. Jej prsty sa ľahko opierali o parapet, ramená uvoľnené, no vnútri v nej bolo napätie, ktoré by nedokázala pomenovať. Počula, ako sa za ňou zatvorili dvere. Nebolo to prudké prasknutie, skôr jemné „klik“, akoby sa aj on bál vyrušiť…

„Dotyky v tieni“** Izba bola osvetlená len slabým svetlom lampy. Žiarovka vrhala na steny dlhé tiene, ktoré sa miešali s napätím medzi nimi. Sedela na posteli, bosé nohy sa dotýkali koberca a ruky mala položené na kolenách. Vyzerala pokojne, no jej oči prezrádzali niečo iné – očakávanie, túžbu, možno aj trochu neistoty. On sa opieral o dvere a len ju pozoroval. Nepotreboval hovoriť. Stačil jediný…