Katherina sedela na balkóne starej vily, odkiaľ bol výhľad na more. Vzduch bol teplý, jemne presýtený vôňou soli a levandule. Vo vlasoch mala zopár zabudnutých kvietkov z večernej prechádzky.
Keď vyšiel mesiac, do izby vstúpil Adrian – muž, ktorý jej bol posledné dni stále bližší. Neprišiel s veľkými slovami, iba si k nej ticho prisadol. Ich pohľady sa stretli, a v tom okamihu už nepotrebovali nič vysvetľovať.
Katherina pocítila, ako jej srdce bije rýchlejšie. Adrian jej podal pohár vína a jemne sa dotkol jej ruky. Jej prsty ostali v jeho dlani o trochu dlhšie, než by bolo „náhodné“. Ticho prerušoval len šum mora a vzdialené cvrlikanie cvrčkov.
„Vieš, že by som tu s tebou mohol zostať navždy?“ zašepkal.
Jeho hlas bol mäkký, ale plný vášne. Katherina sa usmiala a pomaly sa naklonila k nemu. Medzi nimi sa vytvorilo napätie – také, ktoré trvá len zlomok sekundy, ale zdá sa nekonečné. A keď sa ich pery konečne stretli, bozky boli najprv nežné, potom odvážnejšie.
Katherina cítila, ako sa jej telo rozochvelo – od túžby, ale aj od hlbokej istoty, že práve toto je okamih, ktorý si bude pamätať navždy.
Noc pokračovala v rytme ich smiechu, bozkov a dotykov. Hviezdy nad nimi akoby svietili jasnejšie – boli ich tichými svedkami, že vášeň a láska môžu existovať v jedinom okamihu súčasne.
