Tak som si myslel, že piatok bude úplne pokojný. Jazero, prúty, ryby, ticho… no proste ideálny relax. A potom mi pípne správa od Zuzky:
„Dúfam, že máš voľné miesto pre jednu nečakanú rybárku.“
Usmial som sa a nechal prúty na brehu. Hodinu na to sa objavila – šiltovka na hlave, batoh na pleci, a úsmev, čo ťa rozochveje aj cez mobily. Sadla si vedľa mňa.
„Tak čo, chytil si niečo?“
„Zatiaľ len komára… a teba,“ vysúkalo sa zo mňa.
Zasmiala sa tým smiechom, čo ťa donúti, aby si sa cítil v pohode a zároveň… na hrane.
Rozprávali sme sa o všeličom – o práci, o vode, o tom, ako je fajn vypnúť. A potom…
„Vieš, ja som nikdy nechytala ryby, ale počula som, že trpezlivosť sa vypláca. Platí to aj na ľudí?“
Trochu som sa zasmial, trochu zrudol. „Myslím, že áno.“
„Tak potom sa oplatí počkať, čo povieš?“ mrkla a ponorila ruky do vody.
⸻
Sobota bola úplne iná. Zuzka sa postavila na brehu jazera, bosá, a usmiala sa tak, že mi okamžite vyrazil dych. Bez zaváhania sa vyzliekla – tak hravo, bláznivo a prirodzene, ako keby jej nahota patrila k jazeru rovnako, ako voda a slnko.
„Rybám sa nesmie ukazovať strach,“ oznámila so smiechom, zatiaľ čo sa prechádzala po plytčine, voda jej hladila nohy a každý jej pohyb pôsobil hravo provokatívne.
„Vyzeráš, že sa nebojíš vôbec ničoho,“ poznamenal som, snažiac sa zachovať zvyšky sebaovládania.
„Bojím sa len toho, že ťa rozosmejem skôr, než niečo zaberie,“ zasmiala sa a pozrela mi priamo do očí – a ja som už vedel, že hranice rozpakov jednoducho neexistujú.
Celý deň sa niesol v hravej súhre pohybov a smiechu. Voda špliechala, vietor si pohrával s jej vlasmi a každé jej gesto, každý pohľad, boli ako pozvánka do hry, ktorú som chcel hrať ešte dlho. Dotyky boli jemné, úmyselné, a smiech medzi nami bol rovnako dôležitý ako vzduch, ktorý sme dýchali.
⸻
Nedeľa – uvoľnené ráno
Ráno bolo plné svetla, vody a slobodnej energie, ktorá sa vznášala nad jazerom. Zuzka sa natiahla, smiechom roztiahla ruky a behom okamihu sa stala celkom slobodnou voči svetu aj voči mne – nahá, bez zábran, bláznivo šťastná.
„Tak čo, pokračuješ v hre?“ spýtala sa, hlasom, ktorý bol mäkký, hravý a zároveň provokatívny.
„Zdá sa, že áno,“ odpovedal som, a pri tom sme sa smiali, špliechali vodu a škádľali sa, úplne zabudnutí na všetko okolo.
Niektoré pohyby, ktoré sa v piatok a sobotu zdali len náznakom, teraz nadobudli slobodu a spontánnosť. Ruky sa stretávali pri smiechu, dotyky boli hravé, očakávajúce, provokatívne – všetko, čo nás spájalo, sa teraz prejavovalo úplne otvorene.
Celé ráno bolo len o nás, o okamihu, o hravosti a slobode, ktorú si dovoliť len zriedka – o výnimočnom, šteklivom víkende pri jazere, ktorý nás oboch úplne pohltil.
