Vianočný firemný večierok bol v plnom prúde. Hudba dunela, stoly sa prehýbali pod misami plnými jedla a šampanské bublalo v tisícoch pohárov čo búrali zábrany , ktoré bežne držali korporátni zamestnanci na uzde. Naše oddelenie sedelo roztrúsené za dvoma stolmi, v mori stoviek tiel, ktoré sa raz do roka stretli, aby si dopriali kolektívnu opitosť.
Moja hlava bola plná ťažkých myšlienok. Doma to bolo chladné a tiché – malé deti, vyčerpaná manželka, sex premenený na rýchlu, mechanickú povinnosť bez jedinej iskry. Zúfalo som potreboval uniknúť, aspoň na pár hodín.
A vtom sa zjavila ona..volajme ju Saša.
Mladá, s úsmevom, ktorý pálil ako tisíc žiaroviek. Môj český kolega by povedal: „S nenormální aurou.“ Krv a mlieko, v najlepšom zmysle slova. Jej hnedé, veľké oči hypnotizovali, a vlasy stiahnuté do hladkého copu len zvýrazňovali pevné kontúry jej tváre. Prsia dobré trojky , pevný zadok, nohy modelky. Stála chrbtom ku mne, ale už len jej prítomnosť elektrizovala vzduch.
Spomenul som si na Mikuláša. Ako mi podávala dva balíčky pre deti a jej oči sa na tie tri sekundy, keď sa naše pohľady stretli, vpili do mojich. Vtedy som to pocítil. Femme fatale. Žena, ktorá sľubuje nebezpečenstvo a hlboký únik.
Uvedomil som si svoju bezvýchodiskovú domácu situáciu a urobil si malé, sebecké uznesenie: Dnes s ňou budem. Dnes si s ňou zatancujem. Dnes privediem na svet pekné, horúce myšlienky.
Saša už mala v sebe nejaké to šampanské. Keď sa otočila a naše oči sa opäť stretli, jej pery sa pootvorili a s jemným, opitým povzdychom skonštatovala: „Nemám si kam sadnúť.“
Pohľadom som skĺzol na jej pery, potom na jej dekolt a nakoniec jej s provokatívnym úsmevom ukázal na svoje kolená. „Tu je miesta dosť.“
Čakal som zdvorilé odmietnutie. Namiesto toho sa zasmiala – zvonivo, ale tlmene, priamo do môjho ucha a sadla si.
Bolo to, akoby na mňa pristálo čisté, pulzujúce teplo. Cítil som jej váhu, jej pevné stehná, ktoré ma obkolesili. Boli napnuté, zahalené len tenkou látkou šiat, a tlak jej tela mi na sekundu vyrazil dych. Takmer som nedýchal, ale udržiaval som dokonalú masku ľahostajnosti, opierajúc sa o stôl, akoby to bola tá najobyčajnejšia vec na svete. Ale pod stolom mi už v žilách prúdila ohnivá rieka túžby. Bolo mi jedno, kto sa pozerá. Chcel som ten moment predĺžiť do nekonečna.
O chvíľu sa s ospravedlňujúcim šepotom, ktorý mi pošteklil ucho, postavila. „Moje stehná asi neboli dosť pohodlné,“ povedala.
Vstal som tiež, pocit, že mi pod jej dotykom ožili nohy. „Navrhujem nápravu. Parket, kde sa môžeme dotýkať dlhšie. Alebo pohárik, kde sa môžeme rozprávať intimnejšie.“
Usmiala sa. Bol to vlhký, sľubný úsmev. „Pohárik, prosím.“
Keď sme kráčali k preplnenému baru, jej ruka sa len letmo otierala o môj bok. Tá letmá, nevinná blízkosť bola erotickejšia ako čokoľvek, čo som zažil doma za posledný rok. Pozrel som na ňu, na ten dokonalý profil, na šiju pod copom. „Môžem sa ťa niečo spýtať?“
„Áno. Môžeš.“ Jej hlas bol mierne chrapľavý.
Stíchol som. Päť sekúnd. Päť sekúnd čistej, pálivej príležitosti. A potom som to vypustil – tú najotrepanejšiu, ale v danej situácii najpravdivejšiu otázku, akú som poznal.
„Kde si, dopekla, bola doteraz?“
Jej líca sa okamžite zaplavili červenou farbou, svedčiac o šampanskom aj o mojom náhlom, nečakanom útoku. Neodpovedala. Ale jej zreničky, pod vplyvom pohára aj mojich slov, sa rozšírili. Prezrádzali záujem. Prezrádzali hlad.
V bare sme si priťukli. Cítil som jej parfum, vôňu vanilky a niečoho tmavého, ťažkého. „Ďakujem,“ povedala, ale neodchádzala.
Ten večer sme si ešte dvakrát zatancovali. Dvakrát som cítil jej telo prilepené na moje, jej stehná sa otierali o tie moje, jej dych blízko mojej tváre. A vedel som, že táto noc je len začiatok. Že túto ženu budem chcieť cítiť a mať znova, a znova. Iba pre seba.
