Ubehlo pár mesiacov,kedy sme sa so Sašou naťahovali kto z koho. Mal som na vrch. Teda.. myslel som si. Naivne. A ona sa podľa mojej mienky nemotorne pokúšala ignorovať ma pri každej príležitosti a flirtovať s ostatnými kolegami aby mi dala najavo moju chybu keď som odignoroval jej náklonnosť na posledenom rande. Poznáme zákony. Čím väčšia ignorácia,tým sa príťažlivosť zvyšuje. Čas bežal a prišlo…
Storie (6)
Bolo to v lete okolo roku 2000.Presne si pamätám ten horúci augustový deň, keď som ako dvadsaťniečo ročný mladík cestoval osobákom v nedeľu do práce smer Bratislava. Vlak bol typický pre tie časy – špinavé okná, kožené lepkavé sedadlá a ten typický pach niečoho neidentifikovateľného olejového a potu, ktorý sa miešal s teplým vzduchom. Sadol som si do poloprázdneho vagóna kde bolo len pár ľudí…
Nasledujúci deň, po ďalšej káve v „archíve“, kde sa naše pohľady opäť preplietli v tichom tanci, ma zastavila na chodbe. Jej hlas bol ležérny, no s náznakom niečoho hlbšieho. „Mám auto v oprave. Mohol by si ma po práci hodiť domov?“ Prikývol som, akoby to bolo to najprirodzenejšie na svete. „Jasné. Šesť?“ „Šesť,“ odpovedala a odišla, jej kroky odbíjali čas na linoleu. O šiestej stála pri…
Vianočný firemný večierok bol v plnom prúde. Hudba dunela, stoly sa prehýbali pod misami plnými jedla a šampanské bublalo v tisícoch pohárov čo búrali zábrany , ktoré bežne držali korporátni zamestnanci na uzde. Naše oddelenie sedelo roztrúsené za dvoma stolmi, v mori stoviek tiel, ktoré sa raz do roka stretli, aby si dopriali kolektívnu opitosť. Moja hlava bola plná ťažkých myšlienok. Doma to…
Po sviatkoch Korporát sa po sviatkoch prebudil . Chodby boli studené, ostré, naplnené ozvenou krokov a džavotavým chválením kto čo dostal pod stromček. Káva z automatu tiekla pomaly, rovnako ako čas. Realita sa vrátila ...pomaly ale isto. Vošla. Saša. Prešla okolo môjho stola dozadu k sebe ešte v kabáte. Tiché: „Aaaahoj.“ Bez náznaku hry. Profesionálna maska pevne nasadená. No jej oči…
Zasadačka vonia novými kobercami a starou trémou pred šéfom. Vstúpim a okamžite cítim, že vzduch hustne. Nie je to tými dvanástimi ľuďmi natlačenými okolo stola. Je to Saša. Sedí priamo oproti mne. Dnes si dala záležať. Vlasy voľne zopnuté, aby jej padali na krk. Biela košeľa. A presne tri gombíky rozopnuté. To už nie je len "voľnosť", to je vyhlásenie vojny. Keď sa nakloní nad podklady, košeľa…