Jazdím po hrádzi s ruksakom na chrbte a srdce mi búši trochu rýchlejšie, než by dalo fyzika. V hlave mi ešte stále rezonuje to naše úplne prvé „Ahoj“ z netradičnej zoznamky, kde sme obaja priznali, že milujeme slobodu tela rovnako ako vôňu lesa po letnom daždi. Slnko sa opiera o hladinu jazera a ja sa priblížim k miestu stretnutia. Ona tam stojí… úsmev v očiach, bicykel vedľa seba a vzduch sa okolo nej akoby teší, že ju môže objímať.
„Tak ideme na to?“ spýta sa a jej hlas znie presne ako ten pocit, ktorý človeka hladí niekde v hrudi.
Vyrazíme spolu. Kolesá šumia, tráva sa kýve ako publikum pri dobrej pesničke. Chvíľami sa bavíme tak otvorene a prirodzene, až by sa aj tie topole vedľa nás červenali. Žiadne masky, žiadna hanba. Raz sa zas obaja odmlčíme, len si užívame spoločnú prítomnosť. To ticho neprekáža: skôr nás spája. Je to ako malé tajné potvrdenie, že to funguje. Občas si vymeníme pohľady, v ktorých preskočí niečo hravé, drobný elektrický impulz, čo si povie: „Hej, toto bude stáť za to.“
Dorazíme k jazierku. Čistá voda, hladká hladina, vtáci si pískajú vlastný soundtrack. Zosadneme z bicyklov. Ponúknem sa jej, že jej bicykel odložím. „Gentleman,“ podpichne ma s výrazom, ktorý v sebe skrýva úsmev aj menšiu iskru. Beriem jej bicykel a potom svoj. Som tak sústredený na zamykanie a rovnováhu tých dvoch mašín, až si nevšimnem, čo sa deje za mojím chrbtom. Keď sa napokon narovnám a z nosiča beriem deku, zdvihnem pohľad.
A zrazu sa čas zastaví.
Ona tam stojí v pohybe, ktorý je tak neuveriteľne prirodzený, že aj vietor sa na chvíľu pozastaví, aby si to vychutnal. S ľahkosťou necháva zo seba skĺznuť posledné kúsky oblečenia. Nie je to žiadne predvádzanie ani filmová póza. Skôr než čokoľvek iné je to čistá, nefalšovaná sloboda. Energia okolo nej vibruje pokojom aj zmyselnosťou naraz. Možno by nejaký katalóg tvrdil, že dokonalosť vyzerá inak, ale pre mňa… pre mňa všetko zapadlo do seba. Ona, jazero, ticho, tráva pod jej chodidlami. Každý milimeter toho obrazu vravel: „Toto je správne.“
Všimne si môj pohľad. Neuteká pred ním. Naopak.
„Ty sa tak zaujímaš o krajinu alebo o mňa?“ prehodí šibalsky. Ten tón má v sebe zvádzanie, humor aj absolútnu pohodu s vlastným telom.
„Ťažko povedať,“ odpoviem jej, kým sa mi v tvári udomácni úsmev. „Lebo momentálne vyzerá tá krajina dosť famózne.“
Rozosmeje sa tak nahlas, až sa voda zatriasla smiechom s ňou. O chvíľu som nahý aj ja. Žiadne trápne zadrhávanie sa v tričku, žiadne obavy z toho, čo si kto pomyslí. Len prirodzenosť, ktorá ma prekvapivo uvoľní.
Príde ku mne bez jediného zaváhania a chytí ma za ruku. Jej dotyk je jemný, takmer hravý, no zároveň rozhodný. „Poď. Voda nám chce niečo povedať,“ povie ako keby bola sprievodkyňa medzi dvoma svetmi.
Kráčame spolu do vody, ktorá nás privíta príjemným chladivým bozkom. Hladina sa okolo nás zatvára a svet vonku akoby stratil kontúry. Sme len my dvaja a príroda, ktorá nás objíma presne takých, akí sme boli stvorení. Vo vode sa naše pohľady prepletajú stále viac s dôverou, s humorom, s tým divným krásnym napätím, čo sa nedá pomenovať jedným slovom. Žiadny tlak, žiadny plán. Iba prítomnosť a energia, čo medzi nami tancuje ako svetielko nad hladinou.
Deň pokračuje a miesto straty tejto nálady ju iba stupňuje. Každý dotyk, každý smiech, každé malé dobrodružstvo v tráve alebo vo vode robí naše spojenie hlbším. Nie je to len nahota tiel. Je to nahota duší, ktorá sa zrazu cíti v bezpečí. Niečo v nás dvakrát kliklo na „áno“.
A ja mám silný pocit, že na tejto hrádzi sme sa stretli možno náhodou… ale pri tomto jazere sme našli niečo, čo by sme hľadali veľmi dlho inde.
