Prvé sústo

Od nášho večera vo vinárni ubehli tri týždne. Tri týždne ticha, ktoré by iného muža možno odradili, no mňa len utvrdili v tom, že to, čo sme začali, bolo skutočné. Keď mi konečne pípla správa, telefón na stole zavibroval ako živý organizmus.
„Prepáč, že som sa odmlčala,“ svietilo na displeji. „Bojovala som sama so sebou. Ale prehrala som. Stále cítim tvoj dych na mojom krku a ten dotyk na zápästí ma budí zo snov. Musíme sa vidieť.“
Odpovedal som len súradnicami a časom. Žiadne otázky, žiadne výčitky. Prenajal som malý apartmán na okraji mesta – diskrétny, s výhľadom na nočné svetlá, presne to, čo sme potrebovali.
Keď som otvoril dvere, na okamih som ju nespoznal. Tá elegantná dáma v čiernych šatách bola preč. Predo mnou stála žena, ktorá sa rozhodla hrať otvorenejšiu hru. Mala na sebe úzke džínsy, ktoré dokonale obopínali jej boky a zvýrazňovali zadok, a k tomu jednoduchý top s hlbším výstrihom. Látka napínala jej prsia a dráždila predstavivosť presne tak, ako to mala v pláne.
„Ahoj,“ usmiala sa, tentoraz už bez toho prvotného strachu. Pristúpila ku mne a postavila sa na špičky. Čakal som podanie ruky, no ona sa naklonila a vtisla mi bozk na líce. Nebol to nevinný pozdrav. Jej pery sa na mojej pokožke zdržali o zlomok sekundy dlhšie, než je slušné, a do nosa mi udrela jej vôňa – ťažká, sladká a omamná. V tej chvíli som vedel, že dnes večer sa nebudeme len rozprávať.
Večera, ktorú som pripravil, bola ľahká. Steaky, šalát, dobré červené víno. Jedli sme pomaly, no vzduch medzi nami bol nabitý elektrinou. Keď sme dojedli, automaticky vstala a začala zbierať taniere.
„Nechaj to, ja to spravím,“ namietol som.
„Nie, pomôžem ti,“ nedala sa a vošla za mnou do malej kuchynky.
Bol to priestor ledva pre jedného, nieto pre dvoch ľudí, ktorí po sebe túžia. Stalo sa to zámienkou pre hru na mačku a myš. Keď mi podávala tanier, naše prsty sa stretli. Keď sa otáčala k drezu, jej bok sa obtrel o môj. Cítil som teplo jej tela cez tenkú látku džínsov. Každý náhodný dotyk bol ako škrtnutie zápalkou. Umývanie riadu sa zmenilo na tanec, kde sme jeden druhého obchádzali tak tesne, že som cítil teplo jej pokožky sálajúce z odhalených ramien.
Keď bolo upratané, presunuli sme sa na gauč. Dolial som víno a sadol si do rohu, ona sa usadila kúsok odo mňa, s nohami pod sebou. Začala rozprávať o tom, prečo sa neozývala – o chaose doma, o výčitkách svedomia, ktoré ju ničili, no zároveň v nej prebúdzali ešte väčší hlad.
Počúval som ju, ale vnímal som len polovicu slov. Môj pohľad kĺzal po jej siluete. Sledoval som, ako sa jej dvíha hrudník pri každom nádychu, ako sa svetlo lampy odráža na jej kľúčnej kosti.
Zrazu stíchla. Všimla si, že ju nevnímam ušami, ale očami.
„Nad čím rozmýšľaš?“ spýtala sa ticho, s pohárom vína pri perách.
Pomaly som položil svoj pohľad na jej ruku, ktorá spočívala na operadle gauča.
„Páčia sa mi tvoje tetovania,“ povedal som zastretým hlasom. „Všimol som si ich už minule, ale dnes... dnes ich vidím zblízka.“
Natiahol som ruku a ukazovákom som prešiel po jemnej linke ornamentu na jej predlaktí. Jej pokožka sa pod mojím dotykom napla. Pomaly, mučivo pomaly som sunul prst vyššie, kopírujúc atramentovú cestu až k jej ramenu a ďalej na krk, kde sa pod vlasmi ukrýval malý symbol.
„Aj toto,“ zašepkal som a môj prst skĺzol z krku nižšie, priamo do dekoltu, kde sa tesne nad okrajom topu črtal kúsok ďalšieho tetovania. Zastavil som sa presne tam, na hranici látky a kože, blízko tepny, ktorá jej splašene pulzovala.
Jej dych sa zrýchlil, oči jej stmavli túžbou.
„Čo sa ti na mne ešte páči?“ spýtala sa, hlasom, ktorý bol sotva počuteľný.
Zdvihol som zrak z jej výstrihu a pozrel jej priamo do očí.
„Tvoje znamienka,“ odpovedal som vážne. „Máš ich na krku, na ramene... Tuším, že sú všade. A najradšej by som ich všetky, jedno po druhom, pobozkal.“
V miestnosti nastalo ticho, v ktorom bolo počuť len naše dychy. Videla v mojich očiach odhodlanie. Videla, že už nebudem čakať, ak mi nedá zelenú.
Pomaly odložila pohár na stôl, ani na moment zo mňa nespustila zrak, a s vyzývavým, no odovzdaným úsmevom povedala:
„Smelo do toho.“