Horský vzduch bol ostrý a čistý, presne taký, aký som ho potreboval na naše druhé stretnutie. Už sme neboli v zajatí kaviarenského šera ani mestského hluku. Kráčali sme po úzkom lesnom chodníku smerom k chate, obklopení vysokými smrekmi a tichom, ktoré prerušovalo len vŕzganie štrku pod našimi topánkami.
Ona kráčala kúsok predo mnou. Jej pohyb bol prirodzený, zbavený akejkoľvek pózy. Sledoval som, ako sa svetlo predierajúce sa pomedzi koruny stromov hrá v jej vlasoch, a uvedomil som si, že v tomto prostredí pôsobí ešte autentickejšie. Už nebola len hlasom z telefónu alebo ženou spoza šálky kávy. Bola súčasťou tejto živej, pulzujúcej prítomnosti.
Po prvej polhodine stúpania sa náš dych zjednotil. Nebolo treba veľa slov. V horách sa rozpráva inak – úspornejšie, no o to pravdivejšie.
„Cítiš to?“ zastavila sa náhle a otočila sa ku mne. „Ten pokoj, ktorý tu hore nemá žiadnu váhu?“
Pristúpil som k nej bližšie. Stáli sme na mieste, kde sa chodník prudko dvíhal nad dolinu. Jej tvár bola mierne sčervenaná od námahy, v očiach mala ten istý jas, ktorý ma fascinoval už predtým.
„Je to ako tvoje ticho,“ usmiala sa, „len vo väčšom meradle.“
Zlom prišiel na mieste, kde cestu preťal horský potok, rozliaty po klzkých kameňoch. Nebola to neprekonateľná prekážka, no vyžadovala si pozornosť. Podal som jej ruku.
Bol to náš prvý skutočný dotyk.
Keď sa jej dlaň dotkla mojej, svet na moment zastal. Nebolo to len fyzické spojenie; bol to elektrický výboj ukrytý v teple pokožky. Jej ruka bola jemná, no stisk pevný a dôverčivý. Pomohol som jej prekročiť prúd vody, no keď už stála bezpečne na druhej strane, naše dlane sme nepustili hneď.
Zostali sme tak stáť o sekundu, dve dlhšie. Cítil som jej tep, jemné chvenie, ktoré nepramenilo z chladu. Moje prsty jemne prešli po jej zápästí, akoby som opäť hľadal tú líniu, ktorú do mňa vyryla pri prvom stretnutí.
„Tvoje ruky sú presne také, ako som si ich predstavovala,“ zašepkala takmer nečujne. „Hľadajú, ale netlačia.“
Pokračovali sme ďalej, no dynamika sa zmenila. Chodník sa zúžil a my sme kráčali tesne vedľa seba. Naše ramená sa občas náhodne obtreli, boky sa letmo stretli pri každom nerovnom kroku. Tieto drobné, zdanlivo bezvýznamné kontakty však pod povrchom budovali napätie, ktoré bolo takmer hmatateľné.
Keď sme sa zastavili, aby sa napila vody, ponúkla mi fľašu. Naše prsty sa opäť stretli na chladnom kove. Pozrel som sa jej priamo do očí a tentoraz som v nich uvidel niečo nové – tiché pozvanie. Už to nebolo len o zrkadlení. Bolo to o túžbe zistiť, čo sa stane, keď sa tie dve zrkadlá dotknú.
„Chata je už blízko,“ povedal som, hoci som si v duši želal, aby táto cesta trvala večnosť.
„Viem,“ odpovedala a jej ruka na moment spočinula na mojom predlaktí, akoby chcela zdôrazniť svoju prítomnosť. „Ale ja sa nikam neponáhľam. Práve teraz som presne tam, kde chcem byť.“
