Les bol tichý, len lístie pod nohami jemne šuchotalo pri každom kroku. Jeseň ho opäť zafarbila do teplých odtieňov — medená, zlatá, tmavočervená. Vzduch bol chladný, no zvláštne hustý, akoby v sebe niesol niečo nevypovedané.
Kráčala pomaly... prsty zaborené do rukávov kabáta a jej dlhé vlnité tmavé vlasy sa jemne pohupovali pri každom kroku. Pohľad držala skôr pri zemi než pred sebou – les jej stačilo cítiť, unášať sa jeho zvukmi a vôňou.
Zbadala ho až keď bol bližšie, než by čakala.
Stál opretý o strom, akoby tam patril odjakživa. Vysoký, široké plecia, ruky prekrížené na hrudi. Žily na predlaktiach jemne vystupovali, keď sa pohol.
„Stratila si sa?“ spýtal sa pokojne.
Jeho hlas bol hlbší, než čakala.
Zastavila. „Nie… len som chcela byť chvíľu sama.“
Pousmial sa — nie výsmešne, skôr akoby ju čítal.
„Les nie je vždy miesto na samotu,“ povedal a pomaly sa odlepil od stromu.
S každým krokom, ktorým sa k nej približoval, si uvedomovala svoje vlastné dýchanie. Príliš rýchle. Príliš hlasné. Jej myseľ kričala aký nebezpečný pre ňu môže byť, čo všetko by jej mohol urobiť.
„A ty?“ odvážila sa. „Ty tu čo robíš?“ Hlas sa jej zachvel hoc sa tvárila hrdinsky a bojovne.
„Možno to isté čo ty.“ pousmial sa.
Zastal tesne pred ňou. Príliš blízko na to, aby to bolo náhodné.
Zdvihla pohľad. Na okamih.
Niečo v jeho očiach ju prinútilo stiahnuť sa späť do seba — no nohy ju neposlúchali.
Jeho ruka sa zdvihla pomaly, akoby jej dával čas ustúpiť.
Prsty sa jemne dotkli jej krku — sotva citeľne, no jej telom prešiel prudký, nečakaný záchvev. Jeho dlaň bola teplá, kontrastovala s chladným vzduchom okolo.
Zadržala dych.
Naklonil sa bližšie. Jeho dych sa dotkol jej pokožky — horúci, pomalý, takmer skúšajúci.
„Naozaj si chcela byť sama?“ zašepkal.
Zavrela oči.
V hlave sa jej mihli obrazy, ktoré ju zaskočili vlastnou intenzitou — jeho ruky pevnejšie, jeho telo bližšie, hlas ešte tichší… a ona, ktorá sa chveje v jeho rukách.
Rýchlo otvorila oči, akoby sa chcela vrátiť späť do reality.
Ale jeho ruka stále zostávala na jej krku.
A ona sa nepohla.
Jeho prsty už neboli len letmým dotykom. Zovreli ju o niečo pevnejšie.
Nie bolestivo — ale dosť na to, aby si to uvedomila. Aby jej telo zareagovalo skôr než myseľ.
Ticho sa nadýchla.
„Nemala by si tu byť,“ zopakoval tichšie, no teraz jeho hlas niesol niečo tvrdšie. Niečo, čo v nej vyvolalo zvláštnu zmes nepokoja a… očakávania.
Pohla sa, akoby chcela ustúpiť. Jeho ruka ju však nepustila.
Naopak — pritiahla ju o krok bližšie. Ich telá sa takmer dotkli.
Srdce jej bilo rýchlo, príliš rýchlo. Vedela, že by mala cúvnuť, odísť, povedať niečo rozumné, možno aj kričať či sa snažiť udrieť ho. Ale namiesto toho tam len stála, zachytená medzi strachom a niečím, čo nechcela pomenovať.
„Prečo sa nehýbeš?“ vyzval ju , sotva počuteľne.
Jeho dych bol opäť na jej pokožke — tentoraz bližšie, teplejší, neodbytný.
Prehltla.
„Neviem…“ priznala ticho.
Prsty na jej krku sa posunuli o kúsok vyššie, palec sa na chvíľu zastavil pod jej bradou a mierne ju nadvihol, nútiac ju zdvihnúť pohľad.
Jeho oči boli tmavé, sústredené, akoby ju skúmal — nie povrchne, ale hlboko, až nepríjemne presne.
V jej hrudi sa miešal nepokoj s horúčavou, ktorá sa pomaly rozlievala telom. Každý jeho dotyk bol pevnejší, istejší — a ona cítila, ako sa jej vlastná vôľa zvláštne rozplýva.
„Mala by si odísť,“ zašepkal... skôr sám pre seba ako pre ňu. Akoby sa bál toho že sa neovládne a rozbije jej krehké telo na kúsky.
Ale nepustil ju.
Práve naopak — jeho prsty sa na okamih zovreli silnejšie, akoby skúšal, či sa konečne vzoprie.
Nevzoprela.
Len sa nadýchla o niečo plytšie.
A v tej chvíli si uvedomila, čo ju desí najviac.
Nie jeho blízkosť. Ale to, že ju nechce zastaviť.
Očami skĺzla k jeho perám… a späť.
Jeho pohľad potemnel, perami mu cuklo...vedel čo chce. Ruka sa z krku presunula nižšie — pomaly, bez ponáhľania — po jej kľúčnej kosti, až k miestu, kde sa jej kabát mierne roztváral.
Jemne na okamih prekĺzol cez jej prsia k bokom. A potom ju pevnejšie pritiahol k sebe.
Tentoraz bez váhania.
Narazila do jeho hrude a prudko sa nadýchla. Cítila jeho teplo, pevnosť tela, kontrast k vlastnej neistote, ktorá sa jej rozplývala pod kožou.
Jeho ruka ju držala — silná, istá. Nie jemne. Nie úplne tvrdo.
Presne tak, aby vedela, že by sa mohla vyslobodiť ak by chcela.
Druhou rukou jej chytil krk znova, tentoraz rozhodnejšie.
Ich tváre boli len na pár centimetrov.
Jeho dych sa miešal s jej, pomalý, hlboký — akoby ju nútil dýchať rovnakým rytmom.
„Vieš, čo robíš?“ spýtal sa potichu.
Zavrtela hlavou.
Jeho pery sa priblížili ešte viac — zastavili sa tesne pri jej, bez dotyku. To čakanie bolo takmer neznesiteľné a ona umierala túžbou cítiť jeho pery, jeho jazyk vo svojich ústach, na svojom tele, v sebe...
Jej prsty sa neisto zdvihli a zachytili sa o jeho košeľu.
Prvýkrát sa ho dotkla ona.
Jeho ruka na jej chrbte ju pritiahla bližšie a konečne cítila jeho túžbu na svojich stehnách.
Bozk nebol jemný.
Bol hlboký, pomalý — skúšajúci, no zároveň si ju okamžite prisvojil. Na okamih ju to zaskočilo, ale namiesto ústupu sa jej telo poddalo.
