Snažím sa Ťa opísať. Premýšľam nad poviedkou v ktorej sa možno nájdeš - možno sa v nej nájde aj viac mužov, ale ty by si mal ten náznak pochopiť až to budeš čítať. Prišiel si keď som to už chcela vzdať. Keď som si šla povedať "Ja to môžem kašľať!" A zrazu, jedno ráno na jeden zbytočný sviatok, tam bola správa. Úplne bežná - ooo áno, trošku nudná. Ale ten chlap na fotke ma zaujal až príliš. …

Les bol tichý, len lístie pod nohami jemne šuchotalo pri každom kroku. Jeseň ho opäť zafarbila do teplých odtieňov — medená, zlatá, tmavočervená. Vzduch bol chladný, no zvláštne hustý, akoby v sebe niesol niečo nevypovedané. Kráčala pomaly... prsty zaborené do rukávov kabáta a jej dlhé vlnité tmavé vlasy sa jemne pohupovali pri každom kroku. Pohľad držala skôr pri zemi než pred sebou – les jej…

Trvalo to týždne... možno mesiace, kto vie kde to začalo. Kedy prišla tá jemná iskra ktorá ju donútila zdvihnúť zrak a zbadať jeho pohľad. Úprimne, boli dni kedy sa obávala cesty domov týmto autobusom. Jeho oči mierili viac na ňu a nie na cestu čo mal pred sebou. Možno keby sa stále nedívala ona naňho, nebrala si sukňu keď vedela že pôjde on, nerozpúšťala si vlasy z copu, nedávala si červenší rúž…

Písal jej už celé týždne. Raz za čas sa na obrazovke objavila nová správa. Niekedy vtipná, inokedy obyčajné ahoj. Ona ich čítala, ale neodpovedala - proste bola taká. Nie že by ju nezaujímal. Len nemala záujem o kohokoľvek či čokoľvek. Až jedno poobedie jej prišla správa bez jediného slova. Len fotografia. Muž a mladé dievča. Široké ramená, tmavá brada a pohľad, z ktorého vyžaroval smiech i…