Presne takto to cítim aj ja.

Za tie roky, čo sem chodím, mám často pocit, akoby som žila dva životy. Dva svety, ktoré sa navzájom prelínajú, ale zároveň od seba bývajú zvláštne oddelené. A pritom som to stále ja.

V reálnom živote som iná ako v tom virtuálnom. Niekedy si kladiem otázku, či žijem dva paralelné životy, alebo len jeden, ktorý som rozdelila na dve časti.

Keď nemám chuť na realitu, prejdem do virtuálneho sveta. A práve ľudia, ktorých som tu mala možnosť stretnúť – či už len na krátky okamih, alebo na dlhší čas – mi často dodajú silu a energiu, ktorú si potom prenesiem späť do svojho skutočného života.

Virtuálny svet sa pre mňa stal miestom oddychu, úniku od každodennosti, priestorom, kde môžem na chvíľu zložiť všetko, čo ma ťaží, aby som sa potom dokázala vrátiť späť do reality. Priznávam, niekedy sa mi ani nechce odtiaľ odísť.

Lenže všetci vieme, že virtuálny svet je často ilúziou. A predsa v ňom žijú naše sny, túžby, obavy aj tajomstvá, o ktorých mnohí ľudia z nášho reálneho života nemajú ani tušenie.

Som rada, že môžem žiť tieto dva svety. Hoci v skutočnosti je to stále len jeden život. Len sa odohráva v rôznych miestnostiach toho istého domu.

Nuz, vy co ma poznate mate pocit, ze nie som zena?