Zavolala ráno. Presne o 9:06. Hlas mala jasný, ale zamatový. Nie zvodný nasilu – skôr ako keď ťa niekto osloví v sne, jemne ťa vytiahne spod hladiny a ty ešte nevieš, či sa chceš zobudiť. Predstavila sa ako Nina. Povedala, že ju bolí krk, ale že už dávno túžila…

Niektoré masáže sú len o tele. Prsty nájdu stuhnutý sval, uvoľnia ho, klient poďakuje, a deň ide ďalej. Ale niekedy… sa otvorí priestor. Priestor, kde sa telo stáva chrámom, dotyk jazykom a čas sa rozpúšťa. Nie vždy sa to stane. Ale keď áno… spomínam na to ešte dlho.…

Chvíľu sme len tak ležali. V tichu, ktoré už nepotrebovalo slová. Moja ruka stále spočívala na jej boku, jej prsty boli prepletené s mojimi. Dýchala pokojne, ale v tom pokoji bolo niečo nové — niečo, čo tam predtým nebolo. Jemná iskra pokožky, ktorá si spomenula, že…

Neprehovorila. Len sa mi dívala do očí a jej dlaň zostala v mojej. Tenké prsty, jemná pokožka, trocha vlhká od tepla. A medzi nami sa rozlievalo ticho, ktoré nebolo prázdne – bolo plné významu. Plné tej vety, ktorú nevyslovíš, lebo ju už cítiš v každej bunke. Presunul…

Chvíľu sme sa len pozerali. Jej pohľad už nebol unavený – bol bdelý, zvedavý, trochu rozliaty, ako keď si telo dovolí cítiť viac, než je zvyknuté. A možno aj viac, než plánovalo. Stále ležala na chrbte, prikrytá plachtou, no spôsob, akým ju držala rukami, akoby sama…

„Poviem vám príbeh…“ Neviem, ako sa to stalo. Tých klientiek prešlo mojimi rukami stovky – každá iná, každá so svojím príbehom v očiach i v tele. Ale ona… ona bola ticho. A práve to ticho vo mne niečo spustilo. Prišla presne na čas, bez zbytočných slov. Len sa na mňa…