Nikdy o tom nikomu nepovedala. Nie preto, že by sa hanbila za svoje telo. Ale za svoje myšlienky. Za tie chvíle, keď večer ležala sama v posteli a predstavovala si veci, ktoré by nahlas nepriznala ani najlepšej kamarátke. Túžby, ktoré si nechávala hlboko v sebe, pretože mala strach, že by ju niekto odsúdil. Že by si pomyslel, že je príliš divoká. Alebo jednoducho… iná. Navonok pôsobila…

Nikdy by neveril, že obyčajný pohľad dokáže vyvolať toľko emócií. Sedela oproti nemu, pokojná, uvoľnená a s jemným úsmevom na perách. Nič nehovorila. Nepotrebovala. Stačilo, že sa na neho pozerala. Najprv to bolo nenápadné. Krátke stretnutie očí. Potom o sekundu dlhšie. A zrazu si uvedomil, že nedokáže odvrátiť pohľad. Akoby sa medzi nimi odohrával tichý rozhovor bez jediného slova. V…

Nadýchni sa pomaly.“ Jej hlas bol tichý, no v tej chvíli ho vnímal intenzívnejšie než čokoľvek iné v miestnosti. Ležal vedľa nej na mäkkej podložke, oči privreté, zatiaľ čo teplé svetlo sviečok kreslilo tiene po stenách. Neponáhľala sa. Nič od neho nechcela. Len aby dýchal. Spolu s ňou. Najprv mu to prišlo zvláštne. Príliš jednoduché. Príliš pokojné. No po pár minútach začal cítiť, ako sa…

Najhoršie na tom bolo, že sa ho takmer nedotýkala. Sedela oproti nemu v tlmenom svetle, nohy pomaly prekrížené pod sebou, a iba ho pozorovala. Ten pohľad bol pokojný… a zároveň nebezpečne intenzívny. Nevedel od nej odtrhnúť oči. Medzi nimi bolo ticho, v ktorom sa dalo cítiť úplne všetko. Každý nádych. Každý pohyb. Každé nepatrné priblíženie. „Cítiš to?“ opýtala sa potichu. Prikývol.…

Nešlo o vášeň, ktorá vzplanie za pár sekúnd. Bolo to pomalšie. Hlbšie. Nebezpečne intenzívne práve tým, že sa nič nesnažili urýchliť. Sedela na jeho lone, čelom opretá o jeho čelo, a niekoľko sekúnd sa len pozerali jeden druhému do očí. Bez slov. Bez predstierania. Ich dych bol pokojný. Jej ruky mu pomaly kĺzali po ramenách, po krku, po hrudi… akoby sa jeho tela ani nedotýkala, len ho jemne…