Nikdy o tom nikomu nepovedala. Nie preto, že by sa hanbila za svoje telo. Ale za svoje myšlienky. Za tie chvíle, keď večer ležala sama v posteli a predstavovala si veci, ktoré by nahlas nepriznala ani najlepšej kamarátke. Túžby, ktoré si nechávala hlboko v sebe, pretože mala strach, že by ju niekto odsúdil. Že by si pomyslel, že je príliš divoká. Alebo jednoducho… iná. Navonok pôsobila…

Nadýchni sa pomaly.“ Jej hlas bol tichý, no v tej chvíli ho vnímal intenzívnejšie než čokoľvek iné v miestnosti. Ležal vedľa nej na mäkkej podložke, oči privreté, zatiaľ čo teplé svetlo sviečok kreslilo tiene po stenách. Neponáhľala sa. Nič od neho nechcela. Len aby dýchal. Spolu s ňou. Najprv mu to prišlo zvláštne. Príliš jednoduché. Príliš pokojné. No po pár minútach začal cítiť, ako sa…

Nešlo o vášeň, ktorá vzplanie za pár sekúnd. Bolo to pomalšie. Hlbšie. Nebezpečne intenzívne práve tým, že sa nič nesnažili urýchliť. Sedela na jeho lone, čelom opretá o jeho čelo, a niekoľko sekúnd sa len pozerali jeden druhému do očí. Bez slov. Bez predstierania. Ich dych bol pokojný. Jej ruky mu pomaly kĺzali po ramenách, po krku, po hrudi… akoby sa jeho tela ani nedotýkala, len ho jemne…

V tichej miestnosti horeli sviečky a ich jemné svetlo sa odrážalo na stenách ako pomalý tanec. Vzduch voňal po santalovom dreve a niečom sladkom, takmer omamnom. Laura sedela na mäkkom matraci, oči mala zatvorené a dýchala pomaly, vedome. Keď vošiel, nepovedali si veľa. Stačil pohľad. Bol v ňom rešpekt, zvedavosť… a niečo hlbšie, čo sa nedalo pomenovať slovami. „Sadni si,“ zašepkala. Sadol si…