Keď som sa večer vracal domov, mesto už bolo tiché. Ulice mokré po daždi, svetlá áut rozmazané na asfalte a v hlave som mal len ju. Vedela čakať. Vedela poslúchať. A najviac som na nej miloval to, ako veľmi ju ničilo samotné očakávanie. Ráno som jej povedal len pár jednoduchých pravidiel. Má zostať doma. Má čakať. A keď prídem, chcem ju nájsť presne tam, kde som ju nechal. Nepotrebovala viac. …
Zaklopanie na dvere prerušilo ticho medzi nami ako ostrý rez nožom. Na pár sekúnd sa ani jeden z nás nepohol. Stála predo mnou so zviazanými rukami, zrýchlene dýchala a v očiach mala neistotu zmiešanú s očakávaním. Jemne som jej dlaňou prešiel po krku, aby zostala pokojná. „Ani sa nepohneš,“ povedal som ticho. Poslušne prikývla. Druhé zaklopanie bolo pomalšie. Trpezlivejšie. Bez náhlenia…
Svetlo v byte na okamih zablikalo a miestnosť sa ponorila do tlmeného šera. Len dážď za oknami a slabé svetlo z ulice kreslili tiene po stenách. Sedela na kraji postele so zviazanými rukami, nehybná, poslušná, a ja som cítil, ako veľmi sa snaží zostať pokojná. No jej telo ju prezrádzalo čoraz viac. Každý zrýchlený nádych. Každé jemné chvenie stehien. Každý nepokojný pohyb, keď sa snažila…
