Izba bola ponorená do polotmy, len úzke pásy svetla z ulice sa lámali na podlahe. Sedela na stoličke, ruky zložené v lone, oči upreté do priestoru. Vzduch bol tichý, ale hustý — ako keby v ňom niekto čakal. Keď otvoril dvere, nemusel povedať ani slovo. Stačilo, ako sa pozrel. Ten pohľad mal v sebe istotu, akú človek získa len vtedy, keď presne vie, čo robí — a čo od druhého chce. Pristúpil k…

Zastavila sa tesne pred ním. Vzduch medzi nimi bol hustý, takmer hmatateľný. „Pozeraj sa na mňa,“ povedal ticho. Poslúchla. Jeho pohľad bol pevný, hlboký… akoby ju rozoberal vrstvu po vrstve. Pomaly zdvihol ruku a prstami jej prešiel po krku. Len zľahka. No aj ten jemný dotyk v nej vyvolal zimomriavky. „Cítiš to?“ zašepkal. Prikývla, dych sa jej zrýchlil. Priblížil sa bližšie, až medzi nimi…

Chvíľu sa na seba len pozerali. Svet okolo akoby zmizol. Neboli tu žiadne hlasy, žiadne starosti, žiadne otázky. Len oni dvaja a ticho, ktoré medzi nimi hovorilo viac než slová. Jeho pohľad zmäkol. „Vieš,“ povedal po chvíli, „väčšina ľudí si myslí, že sila je o tom, kto má kontrolu.“ Naklonila mierne hlavu. „A nie je?“ Usmial sa. „Nie. Skutočná sila je v tom, komu ju dokážeš zveriť.“ Jeho…