Bolo to v ten večer, keď som počul klopanie – rýchle, nervózne, ako keby sa bála, že ak sa zastaví, tak utečie. Vedela čo chcela sama od seba chcela byť tvrdo osukana. Otvoril som a tam stála ona. Vlasy rozcuchané, oči tmavé, hladné. Tričko tenké ako pavučina, bez ničoho pod ním – bradavky sa tŕčali von, akoby prosili o dotyk. Legíny sa jej vpíjali do zadku a medzi nôh tak, že som videl každý…

Každý večer, keď manžel zaspal pred televízorom s pultom v ruke, ona vyšla na balkón. Nie preto, že by potrebovala vzduch. Potrebovala ho. Sused z vedľajšieho bytu – vysoký, tichý, s rukami, ktoré vyzerali, akoby vedeli presne, kde sa dotknúť, aby sa jej telo samo otvorilo. Nikdy sa nerozprávali dlho. Len pohľady cez zábradlie, krátke „dobrý večer“ a to ticho, ktoré hovorilo viac ako slová. Dnes…

Bola piatok večer, posledná hodina v malom štúdiu na okraji mesta. Svetlá v recepcii už zhasli, vonku pršalo a parkovisko bolo prázdne okrem tvojho auta a jej bieleho Mini. Ona – Mia, trénerka s telom vytesaným z tisícok opakovaní planku a mostíka – mala na sebe tie čierne legíny s vysokým pásom a crop top, ktorý sa jej počas hodiny zdvihol tak, že si videl tenký pás potu na jej bruchu. Celú…

Dážď šumel po asfalte ako tichý šepot. Bola som unavená, myšlienky ešte v práci, manžel doma už dávno spal. Cesta bola prázdna, len ja a tie dlhé kilometre temnoty. Svetlá služobného auta sa objavili v spätnom zrkadle – modré záblesky, ktoré mi poskočili srdce do hrdla. Zastavila som na krajnici, motor ešte jemne hučal, dážď bubnoval na strechu ako rytmus, ktorý som cítila aj vo vnútri. Vystúpil…

Bolo už po desiatej večer, budova úplne prázdna, len slabé hučanie klimatizácie a vzdialené mesto za oknami. Sedel som za stolom, lampa vrhala úzky kužeľ svetla na klávesnicu, ktorú som už dávno prestal používať. Dvere sa otvorili bez klopania. Ona vošla – v tej istej tmavomodrej blúzke z rána, rukávy vyhrnuté po lakťoch, sukňa tesne nad kolená, topánky na vysokom podpätku cvakali po podlahe ako…

Keď sa vlna v tebe ešte len doťahovala, on ťa nechal len na sekundu oddýchnuť. Obidvaja sme už mali vek po 30 a bolo cítiť aj tak že chceme viac. Len na jedinú sekundu. Potom ťa chytil za boky – prsty sa vpili tak hlboko, že zajtra na koži uvidíš modriny v tvare jeho dlaní – a zdvihol ťa z lavice ako bábku, ktorú si sám vyrezal. „Ešte nie je koniec,“ zašepkal ti do ucha hlasom, ktorý bol už…

Keď sa druhá vlna utíšila a jej telo sa ešte stále chvelo na koberci, nechal som ju len na chvíľu ležať – dych sa jej lámal, koža lesklá od potu, oči polozatvorené v tom sladkom omámení. Ale ja som ešte neskončil. Chcel som jej dať presne to, po čom jej telo tajne volalo už mesiace – tú úplnú stratu kontroly, kde každá poloha je nový príkaz, nová hĺbka, nový spôsob, ako ju ovládnuť. Zdvihol som…

Nasledujúci večer sa rozhodla ísť výťahom namiesto schodov. Vedela, že on tam bude – vždy tam bol, keď cítil, že prichádza. Dvere sa otvorili s tichým ding a on už stál vnútri, opretý o zadnú stenu, ruky skrížené na hrudi, pohľad temný ako noc za oknom výťahovej šachty. Vstúpila – srdce jej búšilo tak silno, že to musel počuť. Dvere sa zatvorili. Stlačila tlačidlo svojho poschodia. On sa nepohol.…

Cestoval som nočným rýchlikom z Budapešti do Prahy. Kupé bolo úzke, osvetlené len slabým modrým svetlom nad lôžkami. Keď som vošiel, už tam bola ona. Sedela pri okne v tenkých nočných šortkách a voľnom tričku, vlasy mala rozpustené a oči upreté do tmy za sklom. Mala asi tridsať, krásne pery a krk, ktorý som si hneď predstavil pod svojimi ústami. „Dobrý večer,“ povedal som ticho a zatvoril dvere…