Nepoznali sme sa dlho. Len pár týždňov písania, pár vtipov, niekoľko neskorých večerov, keď sa rozhovor nechcel skončiť. Nebola to žiadna romantická klasika. Skôr zvedavosť, túžba vypadnúť z mesta, z každodennosti. Keď som jej navrhol víkend pri jazere, prišla odpoveď: „Prečo nie?“ Len tak. Bez plánovania. Stretli sme sa na parkovisku pri lesnej ceste. Prišla s ruksakom, tielkom a smiechom,…

Poznáte ten moment, keď dostanete správu a už pri prvom riadku viete, že to nebude len písanie? Presne to sa stalo mne. Napísala niečo v štýle: „Sledujem tvoje videá, a viem si ťa predstaviť aj naživo. Ale bez rečí – ak nie si real, tak ani nepíš.“ Prišlo to rýchlo. Žiadne ťahanie, žiadne zbytočnosti. Profil reálny, fotky obyčajné – normálna žena. Nie modelka, ale mala v sebe niečo, čo mi hneď…

Pokračovanie príbehu „Bez plánu, bez zábran“ Zobudil som sa skôr než ona. V stane bolo ticho, len z vonku sa ozývalo slabé šumienie listov a vtáky, ktoré si medzi sebou posúvali nové ráno. Ležala vedľa mňa na boku, prikrytá len tenkým spacákom, ktorým sa v noci nedbalo zakryla. Jej vlasy boli rozhodené po mojej ruke, jemne dýchala a na perách mala pokoj, aký som u ženy ešte nevidel. Bol to…

Písali sme si niekoľko týždňov. Nebolo to denne, skôr nárazovo – ale vždy to malo iskru. Nebola to žena na hranie. Bola múdra, pokojná, s trochou sarkazmu a zámerne držala veci na uzde. Ale niečo medzi nami vibrovalo. Možno v tom, že sme si nič nesľubovali. Jedného večera mi napísala: „Zajtra budem sama doma. Môžeš prísť okolo deviatej. Ale len ak sa nebudeš tváriť, že to niečo znamená.“ Len…

Nestretli sme sa hneď. Prešlo pár dní. Nie preto, že by nechceli – ale preto, že tak to život zariadil. A potom jedno popoludnie napísala len: „Máš čas na kávu? Ale takú, čo sa natiahne na celý deň.“ Čakal som ju na rohu ulice. Prišla nenápadne – vo voľnej mikine, s vetrom vo vlasoch. Neobjali sme sa. Len sa pozrela a usmiala. Ako niekto, kto sa vracia na miesto, kde je pokoj. Sadli sme si na…

Ležali sme vedľa seba, ticho, pod dekou, stále spotení, ale bez potreby pohybu. Ona sa však zrazu pohla – jemne si sadla obkročmo na mňa. Vlasy jej padali do tváre, oči mala zúžené a úsmev… bol iný. Sebavedomejší. Odvážnejší. Pohladila ma po hrudi a pomaly, úplne vedome, si kúsok po kúsku začala rozopínať moje nohavice. Neprestávala sa pritom pozerať do mojich očí. „Chcem ťa cítiť… celý,“…

Zobudil som sa skôr než ona. Ležala vedľa mňa, prikrytá len ľahkou perinou, vlasy rozstrapatené, pery jemne pootvorené. Dýchala pokojne. Pozeral som sa na ňu dlho. A nešlo o túžbu. Skôr o to tiché, čo príde, keď zrazu vieš, že sa ti niekto dostáva pod kožu. V izbe bolo teplo. Mesto sa prebúdzalo, ale u nás vládol kľud. Prebudila sa pomaly. Usmiala sa ospalo, trochu rozospato. „Dúfala som, že…