Bolo dusno, pot mi stekal po chrbte, more šumelo a ona tam stála na balkóne len v uteráku. Úplne opálená, stehná trochu lepkavé od soli, vlasy mala ešte vlhké po sprche. Kukala na mňa tým pohľadom, čo ma vždy dorazí. Pristúpil som k nej zozadu, chytil ju za šiju a druhou rukou jej stiahol uterák. Padol na zem a ona ostala holá, prsia sa jej dvihli, bradavky tvrdé. Cítil som, ako sa mi postavil…

V hlbokom lone Karpát, kde sa hmly prelievajú nad machovými vankúšmi ako dych pradávnych bytostí, rozprestieral sa les, ktorému sa ľudia z okolitých dedín vyhýbali. Nebolo to zo strachu pred vlkmi ani pred samotnou tmou. Bola to úcta – tichá, pokorná a stará ako samotná zem. Starší ho nazývali Hlbočina, mladí radšej nevyslovovali jeho meno vôbec. V lesoch Hlbočiny sa vraj čas nehýbal tak ako vo…

Ležím tu. Ruky roztiahnuté nad hlavou, nohy priviazané k nohám postele, napnuté svaly, stiahnuté hrdlo. Oči mi zakrýva tmavá šatka, a tým mi berie poslednú možnosť kontroly. Som jej. Celý. Do posledného výdychu, do posledného úderu srdca. Cítim, ako sa vzduch v izbe pohne, keď ku mne pristúpi. Zachytím jej jemnú vôňu – zmes parfumu a jej vlastnej, slanej kože, ktorá mi vždy rozbúcha srdce.…

🌙 V byte vládlo polotieň, ten istý, aký sa jej usadil za očami, keď ho čakala. Sedela na posteli, ruky zopnuté v lone, dych pomalý a pritom roztrasený. Vedela, prečo príde. Vedela, čo urobí. A napriek tomu – alebo práve preto – sa jej hruď dvíhala rýchlejšie, ako by chcela. Dvere sa otvorili potichu, bez varovania. Stál tam, ticho, s miernym úškrnom, ktorý na nej vždy videl viac, než by si…

Kancelária bola tichá, osvetlená len bledým svetlom monitorov a vzdialeným žiarivým svetlom nočného mesta, ktoré sa zdalo byť tak vzdialené, tak nedosiahnuteľné. Anna sedela za masívnym stolom, ruky zovreté do pästí na kolenách, tvár zdanlivo pokojná, ale pod povrchom sa v nej zmietali búrky. Práve tu, v tomto sterilnom priestore, kde sa rozhodovalo o osudoch firiem a ľudí, sa odohrávalo jej…

PIATKOVÝ VEČER – STRETNUTIE ⸻ Apartmán vonial drevom a čerstvo vyvetranou posteľnou bielizňou. Michal sa oprel o dvere, ktoré sa za ním s tlmeným klapnutím zavreli, a v tichu sa rozhliadol. Svetlo zapadajúceho slnka sa odrážalo na skle francúzskeho okna a kreslilo na stene dlhé oranžové tiene. Všetko tu pôsobilo pokojne, neutrálne, no on vedel, že to, čo čaká, bude všetko, len nie pokojné. …

Povedala mi, že príde. Nie tú stredu, ktorá visí za pondelkom ako nenaplnený sľub, ale až tú ďalšiu. Dva týždne. Štrnásť dní. Tri noci medzi víkendmi a potom ešte štyri. Odvtedy na to myslím. Nie spôsobom, ktorý by som vedel zastaviť. Skôr tak, že každá myšlienka, ktorú sa pokúsim nasmerovať inam, sa mi pod kožou stočí späť k nej. „Daj mi, čo chceš.“ Stále to počujem. Nie hlasno, nie ako…

Keď stíchol svet Stála pri bare, drobná a elegantná, akoby nepatrila do tohto priestoru. Jej svetlé vlasy boli stiahnuté dozadu, len zopár prameňov jemne rámovalo tvár s výraznými lícnymi kosťami a jemne hranatou sánkou, čo jej dodávalo zvláštnu prísnosť v kontraste s tichou ženskosťou. Oči mala svetlé, sústredené, no s podtónom nesmelosti – akoby sama sebe neverila, že tam stojí. Že prišla. …

V kancelárii zavládlo nezvyčajné ticho. Sedel za stolom, no každý jej pohyb mu dráždil nervy. Vzduch medzi nimi sa nabíjal, neviditeľná iskra preskočila, ako keď sa dotkneš kovu v suchom mraze. Vstala, zamkla dvere, potiahla žalúzie. Ten pohyb bol jasný. Neunikol mu ani náznak. Bez slova vstal. Podišiel k nej, priťahovaný nevyhnutnosťou toho okamihu. Zrýchlený dych, jej ruky pod jeho sakom,…