Keď Noro zastavil pred domom, motor ešte chvíľu ticho mrmlal, kým ho nevypol. Masér ho už čakal. Vyšiel na verandu a prehodil si cez seba kardigán. Podvečerný vzduch bol ťažký a vonku sa stmievalo ako v spomienkach. „No konečne,“ ozval sa masér a oprel sa o zárubňu. „Prepáč, tá cesta tu je ako cesta Slovenska za demokraciou, nekonečná. Ale našiel som to podľa fotky čo si mi poslal,“ zasmial sa…

Dávid sedel na stoličke, no jeho oči už neskúmali miestnosť. Teraz boli pevne zamerané na Adamovo telo, ktoré sa pomaly a rytmicky pohybovalo pod masérovými dlaňami. Masér videl, ako sa Dávidov výraz zmenil — z obyčajnej zvedavosti prešiel do niečoho hlbšieho, takmer fascinovaného. Po chvíli to už nevydržal a prehovoril: „A aké to vlastne je?“ Jeho hlas bol jemný, trochu neistý, akoby sa bál…

Masér otvoril dvere a ostal trochu zaskočený. Adam, ktorého poznal z troch predchádzajúcich návštev a mal prísť práve v túto chvíľu na masáž, nestál pred ním sám. Po jeho boku bol ďalší muž, trochu nesmelo sa usmievajúci, očividne trošku neistý tým, kam sa vlastne dostal. „Ahoj,“ usmial sa Adam, pokrčil plecami, akoby sa ospravedlňoval, ale oči mal plné pobavenia. „Toto je Dávid, môj kolega.…

Masér sa pomaly, takmer nebadane, skláňal nižšie. Jeho dlaň hladila Zoliho vnútorné stehno, tak blízko k miešku, že každý jemný dotyk bol ako iskra do sudu s prachom. Zoli ležal, dych sa mu zrýchľoval, ruky mal uvoľnené popri tele, no prsty sa mu mierne zatínali do plachty. Chvíľu ešte vydržal. Ale potom — ticho, takmer nesmelo — prehovoril. „Vieš... môžeš mi... tam...“ odmlčal sa, akoby nevedel…

Masér sa položil na Peťa — najprv hruďou, potom bruchom, stehnami, penisom. Ich telá sa stretli v tichu, v jemnom posune, ktorý pripomínal skôr pomalý tanec ako masáž. „Ak sa začneš smiať, že to šteklí, vyhodím ťa cez okno,“ zašepkal mu do ucha masér, zatiaľ čo sa mu dychom opieral o zátylok. Peťo sa zasmial do vankúša. „Už cítim, že by to malo byť na predpis.“ „To čo cítiš je niečo iné, ale…

Priznám sa, že na uzavrietie tejto spomienky trebalo trošku úsilia. Niekde akoby bol strach, že ak ju rozpoviem, že už ju stratím, že ju nebudem mať stráženú ako najvzácnejší poklad v sebe. Verím, však, že sú to len zbytočné obavy a preto tu je pokračovanie: „Rob so mnou, čo chceš, Zmizík,“ povedal. Masér len prikývol. Je to sen?! Je to naozaj?! Zodvihol len uterák, obaja sa vrátili do sauny.…

Dávidove pohyby boli čoraz uvoľnenejšie. Zneistenie sa menilo na zvedavosť, zvedavosť na prirodzený rytmus, ktorý si začal tvoriť sám. Masér ustúpil o krok dozadu a v tichosti ho sledoval. Pozoroval, ako sa Dávidova pokožka leskne pod jemnou vrstvou potu, ako jeho telo - rovnako ako Adamovo - prestáva klásť odpor dotyku. Osuška, ktora mu predtým nedbalo držala okolo bokov, dávno klesola na zem.…

Keď sa mladík otočil na posteli a ľahol si na chrbát, priestor pohltilo ticho. V playliste, čo hral od začiatku ako vstúpil do domu, vznikla diera. Skladba, čo začala hrať mala dlhé tiché intro. Pomaly sa rozvíjajúce tóny hrali nebadane na pozadí dychov oboch mužov. Tí sa pozerali teraz priamo jeden druhému do očí. Obaja voči sebe tasili stoporených vtákov. Mladík sa zhlboka nadýchol a vrátil…

Masér si obliekol mikinu, nasúkal sa do šľapiek a zišiel po troch schodoch ku bránke. Už z okna zbadal vysokú postavu postávajúcu pred domom. Muž mal kapucňu na hlave, ruky vo vreckách a nervózne sa obzeral po susedstve, akoby hľadal nie vývesku, ale únikovú cestu. Masér otvoril bránku a usmial sa. „Čau, ty si Miro, hej?“ Muž prikývol. Z blízka pôsobil robustne — výškovka cez meter deväťdesiat,…