„Sadnite si.“ Zaznelo to presne tak, ako mala naučené. Pokojne, bez emócie. On si sadol plynulo, bez zaváhania. Keď zdvihla oči, už ju sledoval. A neuhol. Na okamih ju to vyviedlo z rytmu. Len nepatrne, takmer nepostrehnuteľne — pre kohokoľvek iného. Pre ňu nie. Vysoký, okolo stoosemdesiatpäť. Košeľa upravená, rukávy mierne vyhrnuté. Strnisko, ktoré nepôsobilo nedbalo, skôr zámerne. A ten pohľad…
Ráno u nej nikdy nezačínalo rýchlo. Skôr sa rozlievalo — ako teplo vo vode, v ktorej ležala. Oči privreté, myšlienky pomalé. Svet za dverami existoval… ale ešte nedostal priestor. Bola zvyknutá mať všetko pod kontrolou. Firmu. Ľudí. Samú seba. Tak sebeistá a pri tom tak zraniteľná. Jediná cesta k istote, že je živá, bola ona sama. Jej prsty sa v bublinkách šampónu pohybovali pomaly, takmer…
