Polnočná návšteva II.

... ale v tom sa zarazila. Odniekiaľ z diaľky počula, ako niekto otvoril bránu vpredu na dome. Vedela, že niekto vošiel, lebo tá brána vždy pri otvorení hlasno zaškrípala. Veľmi sa preľakla. Nemala ani tušenie, kto to môže byť. Nikoho v ten večer neočakávala. Od strachu počula, ako jej krv prúdi v hlave. Nemohla sa ani pohnúť. Nedokázala vydať ani hláska. V jednej chvíli jej napadlo, že by mohla kričať. Bola to predsa len dedina, a keby hlasnejšie zakričala, tak by ju určite niekto započul. A možno sa jej to len zdalo.

V duchu sa snažila vzchopiť a vymyslieť, čo bude robiť. Mohla utiecť na lúku. Po tme však nevidela ani na krok a najrozumnejšie asi bude, keď sa pôjde presvedčiť, čo sa to robí. Aj keď mala obrovský strach,niečo v nej sa vzchopilo a rozhodla sa ísť naprieč tmou ku starému domu. Bosá prehopkala naspäť cestu cez mokrú zarosenú trávu až k podstienke domu. Bola noc a Alica žmúrila do tmy, ale nikoho nevidela. "Možno sa mi to len zdalo", pomyslela si. Vykukla spoza rohu, plížila sa tmou,ale aj tak tam nikto nebol. Vstúpila naspäť do domu. Stála vo dverách a nevidela vôbec nič. Vošla do kuchynky s úmyslom zapáliť starú sviečku v svietniku, keďže elektrina v sto ročnom dome nebola. V kuchynke vyhrabala zápalky zo zásuvky starého kredenca a zapálila sviečku. Cez malú kuchyňu prešla do spálne. Musela sa prikrčiť, keď prechádzala z miestnosti do miestnosti, lebo dvere aj stropy boli v starých dedinských domoch nízke. So svietnikom v ruke sa obzerala okolo seba, ale nikto tam nebol. Možno sa jej to len zazdalo. Ako sa tak rozhliadala po miestnosti, zrazu zavŕzgali dvere... „Došľaka“, pomyslela si. Celý čas tu s ňou bol niekto v miestnosti.

Dvere sa s buchotom zavreli a myslela si, že od strachu asi omdlie. Nejaké jej "temné Ja" bolo ale zvedavé, aký cudzinec je v jej dome. Svietnik položila na stolík v strede spálne a snažila sa rozhliadnuť. Zrazu spozorovala, ako sa vo dverách medzi kuchynkou a spálňou črtá akýsi tieň. Z tieňa sa začala vynárať postava. Všimla si, že je to muž. Nevedela rozoznať kto to je. Stál práve v takom uhle, kde svetlo sviečky nedopadalo na jeho tvár. Črtali sa len obrysy postavy. Žmúrila do tmy, ale aj tak nebolo možné identifikovať cudzinca. Zrazu sa pohol. Alica ako prikovaná stála na mieste. Prešiel cez dvere a svetlo začalo dopadať na jeho tvár. Bol vysoký, tmavé vlasy. Pol tváre mal však prekrytú čiernou šatkou, ktorá mu zahaľovala nos aj ústa. Videla len jeho oči. Pomaly sa blížil ku nej a Alica lapala po dychu. Nevedela, čo robiť. Či kričať alebo sa snažiť ujsť. Príliš jej hučali a vírili v hlave myšlienky, aby si ich mohla utriediť. Muža nepoznala. Vedela naisto, že ho nepozná, aj to, že ho nikdy predtým nevidela. Jedno bolo však zvláštne. Tie oči sa jej zdali povedomé. Keď prešiel pomalým krokom až do stredu miestnosti a postavil sa priamo ku sviečke, ktorá si horela na stolíku, uvidela mu priamo do tých jeho tmavých očí, v ktorých sa mu odrážal plameň sviečky. Bola v nich zmes niečoho temného a divokého. Ani prinajmenšom netušila, kto to je a už vôbec nie to, čo od nej chce. Bolo zvláštne, ako vôbec vedel, že v tom starom dome, ktorý nikto už celé roky neobýval bude práve v tento večer a ešte aj sama. Nikto o tom nemal ani tušenia. Nikto nevedel, kde je a to ju desilo možno najviac. Ak by sa jej niečo stalo, nikto ani nebude vedieť, kde sa nachádza.

To, čo nasledovalo potom bolo asi doposiaľ najpodivnejšie v jej živote. Ako stál pri tom stole, naklonil sa a sviečku sfúkol. V miestnosti zrazu zostala úplná tma. Len ticho a tma. Izbu osvetľoval len mesiac, ktorého polnočné lúče prechádzali skrz okná a dopadali na koberec, pričom vytvárali na ňom rôzne svetelné mapy. V ušiach jej hučalo. Bola totálne paralyzovaná a snažila sa skryť v rohu miestnosti stojac pri jednom z okien. „Ahoj, Alica“, prehovoril. Nevedela, odkiaľ pozná jej meno. Snažila sa poskladať si čriepky dohromady, ale vôbec netušila, kto je ten muž, čo práve teraz s ňou hrá túto zvláštnu hru. Od stolíka začal pomaly kráčať ku nej. „Nepribližujte sa ku mne!“ skríkla. Ako to však dopovedala, zatočila sa jej hlava a v tú chvíľu sa jej zatmelo pred očami. Už nevládala a jednoducho bola presýtená zo všetkých tých dojmov. Prosto odpadla.

Prebrala sa ležiac na veľkej drevenej manželskej posteli, pri ktorej kraji stál už spomínaný stolík so sviečkou. Musel ju sem uložiť on. Ako pomaly prichádzala k vedomiu, uvedomila si, že je zviazaná. Zostala úplne v šoku. Ruky aj nohy mala zviazané hrubým povrazom...
(pokračovanie nabudúce)