Po sviatkoch

Po sviatkoch

Korporát sa po sviatkoch prebudil . Chodby boli studené, ostré, naplnené ozvenou krokov a džavotavým chválením kto čo dostal pod stromček. Káva z automatu tiekla pomaly, rovnako ako čas. Realita sa vrátila ...pomaly ale isto.

Vošla. Saša.

Prešla okolo môjho stola dozadu k sebe ešte v kabáte. Tiché: „Aaaahoj.“ Bez náznaku hry. Profesionálna maska pevne nasadená.
No jej oči prezrádzali neurčito. Spomienka na večer pred sviatkami – jej smiech, pohár vína, prsty, ktoré sa na chvíľu dotkli mojich akoby ani neboli.

Odpovedal som stroho. Čau. Postavil som sa a privítal ju rychlym prehodením frázy o novom roku a veľkom šťastí ktoré nás určite čaká ako každý rok .. až na to že sa niekde vždy zabudne.

O hodinu neskôr som ju našiel pri tlačiarni v rohu kuchynky. Stála chrbtom ku mne, v čiernom svetri odhaľujúcom plecia a priliehavej sukni, ktorá podčiarkovala jej siluetu. Rytmický škrípavý zvuk tlačiarne ju podvedome rozhýbal – jemný, sotva badateľný pohyb bokov. Nenútená, nevedomá príťažlivosť, ktorú vidí len ten, kto hľadá.

Nepočula ma prichádzať. Zastavil som sa na dve, tri sekundy. Potom som prešiel bližšie, pokojne, zámerne.

Keď sa otočila, už vedela, že som tam.
„Pozoroval si ma,“ povedala ticho, bez obvinenia.
Prikývol som. Môj pohľad skĺzol z jej očí na pery. „Bol by hriech nepozerať.“ Uškrnul som sa.

Neutrálna tvár, no tiché prehltnutie ju prezradilo.
„Káva? Tam v archíve. “ navrhol som. Nešlo o kuchynku, ale o tichú miestnosť s automatom na kávu.

Vedela, kam mierim.

Vošla prvá. Ja za ňou. Zatvoril som dvere.

Vzali sme si kávu z automatu a sadli si za stôl obklopemý šanónmi s dôležitými nezmyslami spred 10 rokov. Káva pálila, no pili sme ju pomaly. Po pár sekundách ticha prešla k veci.

Jej hlas bol čistý, pevný. " Pozri.. nesľubuj si odo mňa niečo viac. Nehľadaj vo mne, čo ti doma chýba a hlavne ..sa nezaľúb.“

Díval som sa na ňu. V hlave mi naskočila kalkulačka a navigácia, ktorá mi hovorila: Odbočte vľavo a otočte sa do protismeru. ...Tak toto je tvoj pohľad na mňa, Saša? Už si víťaz a ja nemám prosiť o lásku? Tak..to je výzva.Ona bola iskrou v mojom šedom svete a nežiadala vzťah a už vôbec nie lásku. Alebo žeby sa tu len niekto namotal a snaží sa z toho dostať týmto vyhlásením ?

S pokojným úsmevom som naklonil hlavu. „Rozumiem.“ Môj pohľad ju nepúšťal. Nepotreboval som jej odpoveď. Pomalým, zámerným pohybom som sa naklonil cez stôl. Blízko. Príliš blízko.

Jej pohľad bol zamknutý v mojom. Uvedomovala si, že kým ona hovorila o pravidlách, ja som už vedel čo sa v nej udialo. Ona si myslela, že má kontrolu. A ja som cítil, že jej pravidlá platia viac pre ňu ako pre mňa. A to ma prekvapilo.

Tlak v miestnosti hustol. Jej dych sa zrýchlil, hrudník stúpal a klesal. Cítil som napätie v krku, ktoré som musel potlačiť, aby som sa neprezradil.

Na jej tvári sa zračilo váhanie, no pod ním horel záujem. Akoby sa prebudila a uvedomila si, čoho sa vzdala a ako to povedala.

Jej pery sa pootvorili, chcela niečo povedať. Predbehol som ju – nie slovami, ale jemným kývnutím k dverám. Tiché: Koniec kola. Späť do hry.

Otočila sa, jej pohyby boli neposlušné, no maska profesionálky sa vrátila. Potichu odomkla dvere a vyšla na chodbu.

Počkal som asi dvadsať sekúnd. Dosť na to, aby sa vzdialila a nikto si nič nevšimol.

Otvoril som dvere a vykĺzol von. Srdce mi bilo rýchlejšie, v očakávaní. Chodby boli príliš svetlé, príliš prázdne. No pod korporátnou fasádou som cítil teplo. Saša mala pravidlá. Ževraj pre mňa. Ja som mal istotu.

Sadol som si za stôl. Káva vychladla, no vo mne horela horúčava. Vedel som, že toto je len začiatok. Čakal som na ďalší krok – tichý, nenápadný, nevyhnutný.

Na monitore mi blikla notifikácia. Nový e-mail. Od nej. Predmet: „Zajtra, archív, 15:00.“
Usmial som sa. Baví ju to.