V hlbokom lone Karpát, kde sa hmly prelievajú nad machovými vankúšmi ako dych pradávnych bytostí, rozprestieral sa les, ktorému sa ľudia z okolitých dedín vyhýbali. Nebolo to zo strachu pred vlkmi ani pred samotnou tmou. Bola to úcta – tichá, pokorná a stará ako…

Bol to piatok večer. Teplo, ticho, všade pokoj – len vo mne už niečo vrčalo pod kožou. Všetko som mal nachystané. Víno chladné, poháre pripravené, na stole džbán vody. Akurát som šiel nakŕmiť psa, keď dorazila. Bolo niečo pár minút po pol ôsmej. Otvorím dvere a už…

Bolo dusno, pot mi stekal po chrbte, more šumelo a ona tam stála na balkóne len v uteráku. Úplne opálená, stehná trochu lepkavé od soli, vlasy mala ešte vlhké po sprche. Kukala na mňa tým pohľadom, čo ma vždy dorazí. Pristúpil som k nej zozadu, chytil ju za šiju a…

Je noc. Mesiac visí nízko, vlhkosť vzduchu lepí kožu. Leží predo mnou na piesku, nahá, špinavá, s kolenami roztiahnutými tak, že medzi stehnami vidno všetko. A ja sa na to dívam. Bez citu. Ako na korisť, čo sa prestala metať. ⸻ Jej chrbát je posiaty zrnkami piesku,…

Zrnko piesku II. – Pláž Popoludní je pláž poloprázdna. Žiarivé slnko spáli aj posledné zvyšky hanby. Vidím, ako sa jej koža leskne od oleja, prsia jej ťažko dýchajú pod látkou plaviek. A viem, že sa na to teším viac než na čokoľvek iné: rozopínať ju tu, medzi slaným…

Ráno je lepkavé. Vzduch páchne slanou vlhkosťou a potom, čo zostal na plachte. Leží na boku, nahá, zlepené vlasy jej sčasti zakrývajú tvár. Pozerám sa na ňu – na tie drobné stopy po nechtoch, začervenanú šiju, rozškrabanú kožu pod rebrami. A viem, že ani dnes ju…

Je zvláštne byť tu. V rezorte, kde sa piesok lepí na spotené lýtka a slnko ti spaľuje krk. A ešte zvláštnejšie je, že som sem prišiel s ňou. V tenkých šatách, čo jej veje okolo stehien, keď sa oprie o zábradlie. Vidím, ako jej pod látkou tvrdnú bradavky. More ju chladí…

Lucia sa na ten ostrov nedostala preto, že by ho chcela vidieť. Nie z túžby po tyrkysovej vode, po vôni korenia a prísľube dobrodružstva, ktoré sa v brožúrach tvárilo naivne a sladko. Mala tam byť ako nevesta. Ešte v Bratislave si predstavovala, ako pôjde po piesku –…

Povedala mi, že príde. Nie tú stredu, ktorá visí za pondelkom ako nenaplnený sľub, ale až tú ďalšiu. Dva týždne. Štrnásť dní. Tri noci medzi víkendmi a potom ešte štyri. Odvtedy na to myslím. Nie spôsobom, ktorý by som vedel zastaviť. Skôr tak, že každá myšlienka,…

Ležím tam, zviazaná, rozpnutá ako kvet, ktorému zlomili stonku. Každý pohyb pút mi len bolestivo pripomenie, že som v jeho moci. Oči mi zahaľuje tmavá šatka a svet sa scvrkol do dychu, ktorý cítim na svojom bruchu, a do horúcich bozkov, ktoré mi zanecháva pod prsami. …