V hotelovej izbe bolo príjemné prítmie. Tenké závesy sa jemne pohybovali pri pootvorenom okne a do miestnosti prenikalo tlmené svetlo mesta. Sedela som na okraji postele a cítila, ako sa vo mne mieša vzrušenie s nervozitou. Môj manžel sedel vedľa mňa. Jeho ruka…

Všetko sa začalo celkom nenápadne. Vo voľnom čase som si písala s rôznymi ľuďmi na internete. Medzi nimi bol aj jeden muž, ktorý pôsobil veľmi slušne a priateľsky. Často sme sa rozprávali o každodenných veciach, o práci, záľubách a snoch. Postupne sme si začali…

Keď zazvonil druhýkrát, už som mala pocit, že sa neviem nadýchnuť. Manžel sedel v kresle úplne pokojný, no ja som mala ruky studené od nervozity. V žalúdku zvláštnu zmes strachu a špinavého vzrušenia. „Otvor,“ povedal bez emócie. Ten tón poznám. Nie prosba. Rozkaz.…

Hovoríš, že som zvrhlá. Možno máš pravdu. Sedím na studenej podlahe, chrbtom opretá o posteľ, a medzi prstami žmolím čiernu látku. V izbe je dusno. Pach parfumu sa mieša s potom a niečím ťažším, surovejším. Niečím, čo sa nedá vyprať. Vieš, čo ma na tom najviac baví? Že…

Keď mi napísal „Príď. Už to nevydržím.“, trvalo mi presne sedem minút, kým som stála pred jeho dverami. Sedem minút, počas ktorých som si stihla nahovoriť, že to nerobím. A že to chcem. Mala som na sebe kabát. Pod ním len hodvábne šaty, ktoré sa mi lepili na pokožku…

Noc sa ku mne vždy vracia ako trest. Ležím v tme a cítim ju v sebe — tú pomôcku, ktorú mi pred spaním bez slova manžel zasunul hlboko dnu. To krásne veľké dildo ktoré mi zaplnilo celú pičku.Nie jemne. Nie s otázkou v očiach. Len pohľad, ktorý hovoril všetko: Vydržíš. A…

Celý večer som bola nervózna. Nie z neistoty. Z hladu. Chodila som po byte bosá, pomaly, zámerne. Vedela som, že príde každú chvíľu. Vedela som, čo sa vo mne zbiera už od rána. Bola som podráždená, precitlivená, každé trenie látky o kožu mi pripomínalo, že dnes nechcem…

Sedím v aute na tmavom parkovisku, motor už dávno stíchol, ale vo mne to vrie. Koža na stehnách sa mi lepí o sedadlo, dych mám ťažký a pomalý. Mesto za sklom žije svojím vlastným životom, no ja som zavretá v tejto malej plechovej škrupine so svojimi myšlienkami. Dnes…

Keď som prišla na starú stodolu na okraji lesa, už tam stáli. Presne tam, kde som im prikázala byť. Ramená napnuté, oči sklopené, atmosféra hustá ako prach vo vzduchu. „Tak čo,“ prehovorila som chladne, „už konečne viete, komu patríte?“ Ani nehlesli. Výborne. Vošla…

Stála som v spálni, obklopená tichom, ktoré bolo ťažké, takmer hmatateľné. Každý pohyb, každý dych mal váhu, pretože som vedela, že on sleduje. Pán. Ten, komu som sa dobrovoľne zverila, kto mal moc nad mojimi rozhodnutiami a zároveň nad mojím svetom. Dnes som splnila…