V bare bolo príjemné prítmie a hudba tlmila hlasy rozhovorov. Sadla si vedľa mňa, objednala si pohár červeného vína a s úsmevom poznamenala, že večer by mohol byť ešte zaujímavejší. Slovo dalo slovo — rozprávali sme sa, smiali, akoby sme sa poznali roky.

Keď sme odchádzali, vonku padal jemný dážď. Ponúkol som jej bundu, ona sa na mňa pozrela tým pohľadom, ktorý zmení bežný večer na nezabudnuteľný.

U mňa doma sa ticho menilo na napätie, blízkosť na iskru. Nebolo treba veľa slov — len jeden dotyk, jedno rozhodnutie a všetko ostatné sa stalo prirodzene.

V najlepších rokoch, slobodný, s zázemím....a nikto mu nenapíše...čo je toto za ľudí...???