Žena - živel
Možno som len túžila viac po posteľnej láske, než boli čísla vyryté na kuse papiera. Možno som si len túžila črievice na polnočný bál obuť a byť tou, akou za denného svetla byť nemôžem. Svoje telo som noc, čo noc obliekla do šiat a na mužov sa dívala prenikavými očami, kým jeho som hľadala s úsmevom, no pohľad na padlé listy z vyschnutého stromu pôsobili ako smútok bezbranných opustených duší. Žila som vo svete mužov, ovládala som ich, no v skutočnosti ovládali oni mňa. Ich slová boli falošné, ich tváre boli maskou a ich myseľ bola ukrytá pred konvenciami. No ukázala som im, že potešenie prevyšuje všetky starosti sveta. Rozpätie mojich bokov, nenásytné lono, materskosť prsníkov, žiadostivé pery, oheň v očiach, nemravnosť v duši, navonok chlad a pýcha, ale pri ich jedinom dotyku, keď slepeckým písmom kreslili po mojom tele, lapala som po dychu a rozkošne ležala s vlasmi ohnivej farby rozprestretými na poduškách v posteli s baldachýnom. Pohľad do mojich očí im spaľoval dušu a rozpaľoval krv tak, ako sa prebúdza ruja v jeleňoch na jeseň. Každý deň i každú neúprosnú hodinu som zviedla ich ruky, ich pery a ich telá do okov, ktoré sa spojili v oheň a všetka vášeň premenila sa na popol. Keď som z nich vytlačila poslednú kvapku ich milostnej šťavy a oni odvrátili odo mňa svoj zrak, nemohli sa obzrieť späť. Zabudla som na nich tak, ako s každým novým ránom oni zabúdali na svoje sny. Naučila som sa hrdo kráčať v dave, pliesť hlavy mocných, krotiť najdrsnejších a z gentlemanov spraviť nemravných. Očarení tajomstvom môjho ženstva, posadnutí posteľnou vášňou a oslabení túžbou mi v mysli predčítali z breviáru lásky, v noci o mne snívali a cez deň po mne túžili. Bola som ich stelesnená predstava. To, na čo sa báli myslieť i oni sami.
