neviem ako...

to majú iné ženy, ale ja potrebujem blízkosť a čas .... čas pre mňa ... dobré ráno aj dobrú noc a pár vetami pohladiť dušu. Inak to vnímam ako slabý záujem. Aj normálny dialóg, neuseknutý v pol vete ... a nemať pritom pocit, že ten, čo ti vraví mám ťa rád ... milujem ťa .... chýbaš mi, týmto považuje veci za vybavené a môže sa venovať iným. Zaujímavejším, lepším? Človek vlastne ani netuší akým, je to nepodstatné.. čo je podstatné je čas.... čistý spoločne strávený čas.

Netešiť sa, že pípne nejaká nečakaná správička a nič.. ale naozaj ju čítať ... počuť hlas v diaľke éteru. Vidieť
oči smiať sa na mňa a dotýkať sa ich úsmevom mojej duše. Necítiť slová ako prázdne nenaplnené skutkami, len ako závan vetra, ktorý priletí a odletí. Ľúbiť, ale nie vietor, ktorý priletí a odletí nevediac kedy a či sa vráti lež slnko, ktoré vyjde na oblohe každým dňom.
Vetru nakoniec uletím ja do nekonečnej diaľky ... iba slnku nastavím tvár, nech ma môže láskať slnečnými lúčmi a to aj vtedy, ak je práve za mrakom.

Tres