Malé zamyslenie

Na svoj fyzický stav sa nesťažujem. Áno brucho by mohlo byť menšie a svaly väčšie ale pracujem na tom :D Nie vždy je to v mojom stave ľahké, žiť normálny život, no snažím sa. Byť iný ma aj svoje výhody. Otvorilo my to iný pohľad na svet a život. Aj napriek hendikepu žijem plnohodnotný život. Cestujem, dokonca som už sám letel do zahraničia. Ja sám na vozíku a pritom mám známych ktorý sa boja ísť samostatne po Slovensku. Mám prácu v ktorej mám nadpriemerný príjem.

Jedna z vecí ktorá ma trápi je, ako sa ľudia na Slovensku správajú k takým ako ja. Stretávam veľa úžasných ľudí, no stále je veľa takých ktorý majú nejak v hlave, že telesne postihnutý človek rovná sa mentálne zaostalý či postihnutý. Neviem prečo je to tak, zrejme slabá informovanosť, či skúsenosti. Nestáva sa to iba mne ale aj mnohým mne podobným s ktorými som sa o tom rozprával. Vidno ako sú ľudia nervózny, že ich oslovil niekto iný. Nevedia ako reagovať, a tak sa k nám správajú ako k malým deťom. Aspoň mne sa to často stáva. A to na dieťa vôbec nevyzerám, a dokonca ani nemám vadu reči, žeby si mohli nejakým spôsobom myslieť, že mám aj mentálny postih.

O to horšie sa ešte zoznamuje so ženou. Som tak trochu introvert, a tak nabrať odvahu osloviť niekoho ma stojí nejaké to úsilie a stres. A pritom sa rád bavím s ľuďmi, počúvam ich príbehy, čo majú radi o čom snívajú a podobne. Občas sú to tak silné príbehy, ktoré by človek len ťažko vymyslel.
Ani cez internet to nie je ľahké. Vozík je nejako zázračná vec ktorá dokáže odrádzať ľudí. Je to ako čarovné zaklínadlo ktoré pôsobí na ľudí, že sa prestanú ozývať.

Chcem Vás týmto poprosiť ľudia, ak sa Vám stane, že Vás osloví takýto človek berte ho ako seberovného a skúste sa preniesť nad tým, že je iný.