Na mrzáka

Julka od susedov je neskutočne sexi. Je to ten typ baby, kvôli ktorej by sa rozviedol aj ten najdokonalejší manžel. Obrovské prsia, dokonalý zadok, pevné stehná a ploché bruško. Pri nej by sa aj mnohé modelky červenali závisťou. No malo to jeden háčik. Mala frajera. Áno, jasné... Každý jebák sa dá vytlačiť, no niekedy to bez bolesti nejde. A to bol presne môj prípad...

Mal som premyslenú dokonalú stratégiu. Boli sme spolužiaci z jednej triedy a tak sme pochopiteľne mávali rovnaké domáce úlohy. Čo tak jej navrhnúť spoločné učenie sa? Možno si poviete, že je to trápna zámienka, no fungovala priam dokonale. Julka bola vždy poctivá študentka, hoci sa jej vedomosti ukladali do hlavy veľmi ťažko. Ja som bol presne opačný prípad. Nikdy som tomu učeniu moc neublížil, no tak akosi vždy sa na mňa nalepilo to podstatné a dokázal som si poradiť pri každom teste alebo ústnej skúške. Nemusel som sa hodiny a hodiny úmorne šprtať stohy textov. Stačilo mi na hodine dávať aspoň trochu pozor a učivo som pochopil. Ona o tejto mojej nadprirodzenej schopnosti vedela a tak celá natešená prijala moju ponuku na spoločné učenie sa. Bol to proste dokonalý plán. Sami dvaja zavretí v izbe celé popoludnie rozvalení na posteli a obklopení knihami. Ja viem, znie to nudne. No môj plán spočíval v tom ohúriť ju mojimi vedomosťami. Vždy som sa hral "na profesora" a vysvetľoval jej všetko, čomu nerozumela. Zakaždým pri tom na mňa hľadela s údivom a hltala každé moje slovo. V duchu som bol veľmi rád, že jej frajer je tupec a učenie sa s ním by jej nijako nepomohlo. A veľmi dobre som vedel, že ho to aj veľmi serie. Žiarlil na mňa neustále a mal aj prečo. Najradšej by som jej vyšukal mozog z hlavy. Mnohokrát sa kvôli tomu aj pohádali. Nevedel ma predýchať a to zase nevedela rozdýchať ona. Celé to vyústilo do veľmi napätých vzťahov a bola len otázka času, až ten pomyselný pohár trpezlivosti pretečie.

V jeden jesenný podvečer, keď som od Julky odchádzal domov, čakal ma pred jej domom aj s dvomi kamarátmi. Julka si ho všimla, vybehla von a začala mu dohovárať. No on ju nepočúval. Vybral sa rovno za mnou a spustil: „Tak ty jej nedáš pokoj? To ti mám natrieskať?“ Strčil do mňa a ja som sa chystal vrátiť mu to. Julka medzi nás vbehla a snažila sa situáciu upokojiť, no on ju na drzovku odsunul nabok a opäť do mňa z celej sily strčil. Tentoraz som mu to vrátil a začali sme sa biť. Všetko to ubehlo tak rýchlo, že ani vlastne neviem, čo sa stalo a ako k tomu došlo. Len sa pamätám, že som sa ocitol na zemi, celý dezorientovaný a necítil som si nohy. Okolo mňa pobehovali rozmazané tváre a čosi mumľali. Nerozumel som im ani slovo. Musel som dostať riadnu šupu. Sotva ubehlo pár sekúnd a zamdlel som. Prebral som sa až v nemocnici a tam mi doktori oznámili, že som ochrnul na dolné končatiny. Už nikdy viac vraj nebudem môcť chodiť. Údajne za to môže nešťastný pád na zem, pri ktorom došlo k poškodeniu miechy. A bolo po srande. Celý môj život sa obrátil z dokonalej idylky na jednú veľkú sračku. Už žiadny hokejbal, turistika, nič... Na veky vekov zostanem prilepený k sprostej kripelkáre a ani len vysrať sa sám nedokážem. Stal sa zo mňa mrzák...

Veľmi dlhú dobu som to ťažko znášal. Nikto v rodine sa so mnou o tom, čo sa stalo nerozprával. Všetci si mysleli, že mi to pomôže skôr zabudnúť, no na takéto niečo sa proste zabudnúť nedá. Chytali ma depresie. Opustil som všetkých a opustil som aj sám seba. Miesto školy som mal domáce vyučovanie a von som skoro vôbec nechodieval. Julku to vraj dosť vzalo. Údajne sa s frajerom okamžite rozišla a niekoľko týždňov bola zosypaná z toho, čo sa mi stalo. Asi si to kládla za vinu. No jej vina to nebola. To ja som sa správal ako blbec a iný blbec mi za to po zásluhe natlačil. Na jeho mieste by som sa nezachoval inak.

Uplynula zima a jar už bola v plnom prúde. Cez okno som pravidelne sledoval, ako sa decká hrajú na ulici a ako Julka prichádza zo školy domov. Vždy chodila sama. Očividne bola stále sama. Dosť ma to štvalo a mal som pocit, že by som jej mal zavolať a vysvetliť, že to všetko bola len a len moja vina. Nech si zbytočne nič nevyčíta. Stačí, že ja som mrzák. Nemusí trpieť ešte aj ona. Zobral som mobil do rúk a vytočil jej číslo. Chvíľu trvalo, než zodvihla, no potom sa ozvala prekvapeným hlasom. Zrejme už nerátala s tým, že sa ešte niekedy ozvem. Nemal som chuť na zdvorilostné drísty o blbostiach všedného života a tak som prešiel rovno na vec. Vysvetlil som je všetko, čo som potreboval a chcel som ukončiť hovor, keď v tom Julka navrhla a trvala na tom, že ma príde pozrieť. Vraj sa spolu môžeme opäť učiť. Že by ju to veľmi potešilo. Ale k čomu by to bolo... S kriplom by aj tak chodiť nechcela a o kamarátku z ľútosti nestojím. No bola neodbytná. Musel som jej sľúbiť, že ju zajtra po škole budem doma čakať. A kde by som akože mal ísť? Zabehať si? Nechcem ju vidieť, no asi nebudem mať na výber. Až nám zazvoní pri vchodových dverách, rodičia ju aj tak pustia dnu a budem sa jej musieť venovať. Tak to hádam raz nejako vydržím, no naznačím jej, že o podobné návštevy nemám záujem. Chcem byť sám...

V osudný deň som mal zmiešané pocity. Časť môjho ja sa na ňu tešila a časť by bola najradšej, keby nadobro zmizla z môjho života. Stále som bol z nej hotový. Z krásy jej neubudlo, len úsmev z tváre sa vytratil. Neustále som rozmýšľal nad tým, o čom sa vlastne budeme spolu rozprávať. Budeme sa mať vôbec o čom rozprávať? Bude sa chcieť rozprávať "o tom"? Dúfam, že nie. Nepotrebujem sypať soľ do už aj tak dosť bolestivých rán, ktoré vo mne zostali.

Keď zazvonil zvonec, nevyšiel som z izby. Vedel som, že sa rodičia postarajú o uvítanie a dovedú ju za mnou a tak som s vozíkom podišiel k oknu, zahľadel sa von a čakal, až vojde do mojej izby. Ozvalo sa jemné zaklopanie. „Poď ďalej.“, neurčito som zahlásil. „Ahoj, to som ja.“ Julkin hlas bol opatrný. Zrejme tiež vôbec nevedela, že čo vlastne robí a čo bude nasledovať. Muselo to byť nepríjemné aj pre ňu. „Ja viem.“ Stále som sa snažil držať neutrálny tón hlasu. Nebol som z toho nadšený, no zároveň som sa na ňu nechcel hnevať. „Ako sa máš?“, trúfalo sa opýtala. No ako by som sa asi mohol mať? Celé dni sedím v zaprdenom vozíku a čumím do blba. Takže sa mám "skvele". „Ujde to.“, zaklamal som. „Vieš, mňa tak strašne mrzí, čo sa ti stalo...“, hlesla Julka a pustili sa jej slzy do očí. No super. Na tento scenár som vôbec nebol pripravený. Malo to byť inak. Začali sa aj mne tisnúť slzy do očí. Chvíľu som sa ju snažil upokojovať chlácholivými rečami o tom, že za nič nemôže, no moc mi to nešlo. Sám som v tej chvíli potreboval upokojiť. V jeden moment, ani som nevedel ako k tomu došlo, ma Julka zrazu silno objala. Držala ma v mocnom zovretí niekoľko nekonečných sekúnd a potom, keď zovretie povolila, zahľadela sa mi do očí. Tvár mala od tej mojej vzdialenú sotva na pár centimetrov a ja som cítil jej zrýchlený dych na svojom krku. Oči sa jej leskli slzami, no neplakala už. Bola akási iná... Dlaňou mi zľahka prešla po líci a pobozkala ma. Nevedel som zareagovať. Najprv mi dala letmú pusu na pery, no krátko na to ma začala úpenlivo bozkávať. Nezmohol som sa na nič z toho, čo som si celé dopoludnie horlivo pripravoval. Úplne ma omámila. Po chvíli prestala a opýtala sa: „Môžeme ísť na posteľ? Dá sa ti ľah...“ Nedopovedala vetu. Asi nevedela, či je to vhodné. „Môžeme.“ Presunul som sa s vozíkom k okraju postele k miestu, kde som mal primontované madlá na zjednodušenie presunu z vozíka na posteľ. Zo začiatku mi s tým pomáhali rodičia, no neskôr som trval na tom, že to zvládnem sám. Julka mi tiež chcela pomôcť, no okríkol som ju. Až po tom, ako som vyslovil tie slová, som si uvedomil, že som zareagoval prehnane. „Prepáč, nemyslel som to tak.“, ospravedlnil som sa. „Ty mi prepáč. Ja neviem, ako sa mám k tebe správať.“ „Správaj sa úplne normálne. Ako keby so mnou nič nebolo.“ Zvalil som sa na posteľ a poodsunul sa, nech jej spravím miesto. Ľahla si ku mne a začala ma hladkať po hrudi a bruchu. Jemne mi povytiahla tričko a prstom krúžila okolo pupku. Pripadal som si zvláštne, no bolo to veľmi príjemné. Mal som z toho husiu kožu. „Musíš sa strašne trápiť...“, potichu šepla bez toho, aby sa mi pozrela do očí. Prstami behala po mojom bruchu a stalo sa niečo, s čím som nerátal. Postavil sa mi. No super. Nohy som síce necítil, no penis mi fungoval normálne. Všimla si toho aj ona, no snažila sa nedať to najavo. Jej prsty sa túlali po mojom tele v krúživých pohyboch a zakaždým, keď nimi nakreslila pomyselný kruh, nechala ich skĺznuť o pár centimetrov nižšie. Dostala sa až k nohaviciam. Opäť sa mi zahľadela do očí, no tentokrát nepovedala ani slovo. Rukou vkĺzla pod nohavice a chytila ma zaň. Bol neskutočne tvrdý. Hladila ho cez boxerky a stláčala mi semenníky. Bolo to veľmi príjemné. Zrýchlil sa mi dych a jej sa to zapáčilo. Privrel som oči a sústredil sa na tie dotyky. Dlaň zasunula do boxeriek a uchopila ho znova, no tentokrát silnejšie. Brucho sa mi stiahlo a hlasno som sa nadýchol. Vytiahla ho von z nohavíc a opäť ho začala hladiť. Bol navretý na prasknutie. Už tak strašne dlho som nemal ženu. Občas, keď už to bolo neúnosné, tak som si ho proste vyhonil, no to nie je ono... Julka naklonila hlavu nad moje lono a tým ma vytrhla zo zamyslenia. Jemne pootvorila ústa a vyplazila jazyk. Olízla žaluď a pozrela sa na mňa. Nehybne som ležal a čakal na to, čo bude nasledovať. Olízla ho znova a potom znova. Bolo to úžasné. Chvíľu sa s ním takto maznala až ho nakoniec celý pohltila. Jej vlhké pery ho mocne obopínali a zosúvali sa po ňom dole a naspäť. Moje vzdychanie sa stupňovalo. Dráždila ma tak, ako ešte nikto nikdy predtým. Už som zažil niekoľko orálnych sexov, no Julka ich práve teraz všetky strčila do kapsy. Snažil som sa zadržať ten tlak v sebe, nech sa neurobím príliš skoro. Chcel som si tú slasť vychutnávať čo najdlhšie, no moje telo ma nepočúvalo. V bruchu som pocítil kŕč, zhlboka sa nadýchol a s hlasným povzdychom vystrekol mohutnú dávku semena Julke rovno do úst. No kŕče neustupovali a striekal som ďalej. Pulzovala mnou energia a tlak stále neustával... Julka úpenlivo sala všetku tú masu, ktorá zo mňa vychádzala a ani na moment nespustila môj penis zo zovretia jej pier. Ubehlo niekoľko sekúnd a nastalo ticho. To jediné, čo bolo počuť, bol môj zrýchlený dych. Julka ešte olizovala posledné pozostatky semena a prehĺtala ich. Keď skončila, môj penis bol dokonale čistý. Nezostala na ňom ani kvapka. Jemne pobozkala špičku žaluďa a navliekla mi nohavice naspäť.

Ladne sa presunula naspäť ku mne a zadívala sa mi do očí. Mlčky sme takto chvíľu ležali a pohľadom skúmali jeden druhého. Po chvíli sa posadila a otočila ku mne chrbtom. „Ak by si chcel, môžeme sa učiť aj zajtra.“, nesmelo navrhla. Učiť sa? Bol som trochu zmätený. Však sme sa do kníh ani len nepozreli. Asi som mal odkrvený mozog, lebo to, čo mi malo docvaknúť hneď, mi došlo až po chvíli. Zmohol som sa len na úbohé: „Dobre.“ Chvíľu som hľadal tie správne slová, no nakoniec zo mňa vypadlo len: „Budem rád.“ „Ale necháme si to pre seba, dobre?“, prosila ma Julka a ja som kývnutím hlavy súhlasil. Vstala z postele, vzala si svoje veci a pomaly podišla k dverám. „Vidíme sa zajtra. Ahoj.“, rozlúčila sa a odišla. Ani som sa jej nestihol odzdraviť naspäť a tak som len ticho šepol do prázdna: „Ahoj.“