KAPITOLA I: DEŇ, KEDY SA TO VŠETKO ZAČALO...
Dnešné májové počasie sa pýšilo jasnou oblohou a silnými slnečnými lúčmi, ktoré príjemne hriali na pokožke. Ťažko by niekto mohol usúdiť, že dnešný deň, ešte nie je leto v jeho najväčšej kráse. Len o niečo málo stupňov navrch a osvieženie vodou by bolo priam nutnosťou. Za to jarný, rozkvitnutý život všade navôkol, dodával dnešnému dňu o to väčšie čaro. Poniektorým, priam nezabudnuteľne kúzelné čaro.
Jedným z nich bol aj Mark. Dnešný deň mu začal síce s elánom, ale vyvíjal sa podľa dennej rutiny. Mark je, teda do dnešného dňa bol, priemerný, ničím výnimočný pracovník na manažérskej pozícií s nudným osobným životom. Bez partnerky, bez potomkov a len pár priateľmi, s ktorými sa vídaval sporadicky. Určite by sme ho nemohli zaradiť medzi alfa mužov, ktorý žijú aktívnym spoločenským životom a pravidelne majú úspech u žien. Mark bol skôr samotár, miestami až podivín. Snáď jeho najväčšou prednosťou bola pracovitosť, nadchnutie sa pre vec a rovnako oddanosť pre určité hodnoty telom i dušou.
Po práci šiel navštíviť kaviareň, o ktorej sa prednedávnom dopočul od kolegov v práci. Chutná káva, milá obsluha a príjemné prostredie. Najmä, keď je terasa, s výhľadom na priestranný park a susediacou pešou zónou, otvorená. Terasa dnes bola pomerne plná. Nieto divu, príroda dnes obohatila priestor výnimočným nábojom. Boli voľné posledné dva stoly na kraji terasy, umiestnené blízko pri sebe. Sadol si do rohu, ďalej od ľudí. Objednal si kávu a štandardne, tak, ako to máva vo zvyku, bez toho aby sa čo i len chvíľku kochal prostredím, vytiahol notebook, a venoval sa pracovným povinnostiam, ktoré by síce mohol, ale nechcel, prenášať do ďalšieho dňa.
Krátko nato, ako si objednal, ho z jeho sústredenia na prácu vyviedlo výrazné a rytmické klopkanie. Najskôr mu nevenoval pozornosť, aj keď ho zreteľne počul. Klopkanie sa stále zosilňovalo. Akoby sa k nemu blížilo. Náraz opätkov na drevenú podlahu terasy nejasne dofarbovali ženské hlasy v pozadí. Táto krátka chvíla, ktorá trvala večnosť, v ňom vyvolala zvláštne pocity. Silné búšenie srdca a jemné chvenie v žalúdku. Všetko ostatné prestalo v danom momente existovať. Prvýkrát v živote sa celkom ponoril do prítomného okamihu. Aj sa chcel pozrieť smerom odkiaľ zvuk prichádza, nešlo to. Stále hľadel na obrazovku, a už ani nevedel prečo. Zrazu si uvedomil, že klopkanie prestalo. Vnímanie okolia sa mu začínalo pomaly vracať, aj keď sa stále javil ako bez duše. V tom si uvedomil, že sa mu ženský hlas prihovára, ale nevedel zachytiť jeho obsah. Ďalší šok pre Marka. Chvíľku trvalo, kým dokázal zareagovať.
Jemne stiahol zrak z monitora doprava dole, kde periférne videl siluetu postavy. Keď zaostril, uvidel krvavo červené lodičky, z ktorých siahali štíhle, hladké, dlhé nohy. Upreným pohľadom dvíhal zrak. Pomaly. Myslel, že nemajú konca. Až v polovici stehien ich zakryli výrazné červené šaty, v rovnako krvavom odtieni ako lodičky. Vôbec si neuvedomoval, ako jeho uprený pohľad pôsobí. Pokračoval smerom hore. Po štíhlom trupe a krivkách bohyne krásy, nasledoval výstrih s odhaleným, ale nie vulgárnym dekoltom. Suverénny postoj, ktorým stála, dodával jej výzoru silu a sexepíl. Nakoniec sa dostal k anjelsko-diabolskej tvári, ktorá prevýšila všetky očakávania. Červené pery, obklopujúce očarujúci úsmev, a pohľad, ktorý vyrážal dosť už tak vyrazený dych, obklopovali dlhé blonďavé vlasy. Zahľadený do jej tváre, s jemne prihlúplym úsmevom a pootvorenými ústami, sa stále nemohol vrátiť späť do reality a reagovať.
„Neznámeho muža voláme späť na zem. Kozmonaut, na ktorej planéte si?“ hovorí dáma s jemným posmechom v hlase. „Alebo si videl ducha?“ posmech prešiel do nie moc hlasného krátkeho smiechu, ku ktorému sa pridala aj žena sprevádzajúca dámu, už usadená pri vedľajšom stole.
„Skôr bohyňu,“ odpovedal, po krátkom tichu, zasnene.
„Heh. Nehovor. Možno aj vidíš,“ úsmev z jej tváre zmizol a veľmi rázne dáma lúskla Markovi pred tvárou: „Ale už nesnívaj. Vidím, že nefajčíš. Podaj mi ten popolník. My na stole žiaden nemáme. Aj keď by mi ho nakoniec obsluha doniesla oveľa skôr, ako keď som musela čakať, kým si ma začal vnímať.“
„Samozrejme, nech sa páči,“ roztrasenými rukami jej podáva popolník.
Žena sa len pousmiala, ani nepoďakovala, a prisadla si vedľa, kde na ňu čakala jej spoločnosť. Jasne videl na miesto, na ktoré si sadla. Bolo v ideálnom zornom poli bez akýchkoľvek prekážok. Rovnako aj ona na neho dobre videla. Ešte k tomu aj periférne počas komunikácie so svojou prísediacou. Bežne by Mark ľudí okolo neregistroval. No táto situácia bola akási iná. Sám tomu poriadne nerozumel a bol zmätený.
„Čo sa to deje? Čo to so mnou je? Toto sa mi predsa nestáva. Bože to bol trapas. Že bohyňa. To nič lepšie som nemohol povedať? Hanba...“ hovoril si v duchu. Aj keď by najradšej odišiel, nemohol. Nešlo to. Niečo ho tak silno držalo v prítomnosti krásnej dámy. Práve tejto dámy. Už pri pohľade na ňu sa cítil veľmi zvláštne, ani nehovoriac o interakcii s ňou. Toľko zmiešaných pocitov. Nadšenie, túžba, radosť, očakávanie, ale aj neistota, strach, hanba, úzkosť. Pre Marka niečo nové. Prekvapivo veľmi vzrušujúce. Preto sa rozhodol stráviť v kaviarni viac času. Aj keď pôsobil, že na notebooku pracuje, od chvíle, čo sa zjavila dáma, neurobil doslova nič. Miestami sa veľmi nenápadne na ňu pozrel. Tá žena bola veľmi odviazaná a sebavedomie z nej sršalo. Sedela s prekríženými nohami. O to viac ťahali červene lodičky Markov zrak. Skoro vždy, keď sa chcel na dámu pozrieť, zaregistrovala jeho pohľad a opätovala ho. On však jej prenikavý pohľad nevedel ustáť a uhýbal pohľadom. Opakovane. Už po niekoľkýkrát. Bolo na nej vidno, že si túto situáciu, keď má nad mužom navrch, vskutku užíva. Jediný bezpečný pohľad, ktorý si mohol užiť bol na jej hladké nohy v červených lodičkách. Netrvalo jej dlho a všimla si, ako uprene na jej nohy hľadí, a neodpustila si drobnú provokáciu. Jemným ťahom chodidla si čiastočne vyzula lodičku, ktorá jej zostala visieť na prstoch. Pozvoľne sa jej hojdala na nohe. Elegantne, prirodzene, a ako keby podvedome, sa s ňou hrala, pritom veľmi dobre vedela, čo tým spôsobuje. Pohľad na Marka hovoril za všetko.
„Pozri, rybka sa chytila na háčik,“ hovorí prísediacej a kývnutím hlavy ukáže na Marka.
Otočí sa, a zadržiava výbuch smiechu. On si toho ani nevšimol. Spoločne s dámou sa naklonia nad stôl, a so smiechom v hlase si niečo pošepkajú.
„Dohodnuté. Tak vás teda nechám. Uži si to drahá a daj mi potom vedieť ako si dopadla,“ hovorí prísediaca, a lúči sa letmými bozkami na líca.
V tom, ako vstávala a odchádzala sa Mark prebudil zo svojho zasnívaného pohľadu na hojdajúcu lodičku, ktorú ešte dlho nedostane z hlavy. Dnes sa mu to nestalo prvýkrát. Opäť sa na chvíľku vrátil k predstieraniu práce na notebooku, ale dáma uprene pozorovala každý Markov pohyb.
„Budeš ešte dlho predstierať, že pracuješ? Odkedy som tu si do tej tvojej mašinky skoro ani raz neklikol. Snáď si nemyslíš, že neviem o každom tvojom pohľade. Čo tak to skúsiť odložiť a prísť urobiť spoločnosť dáme? Alebo na to je náš zasnený zajko príliš nesmelý?“
Mark zostal doslova zaskočený jej pozornosťou a neodolateľnou ponukou. Ani si neuvedomil, že jej na tieto slová nereagoval. Len schoval notebook do tašky a prisadol si.
„No ty toho veľa nenarozprávaš. Skús rozmotať svoj jazyk. Ale aspoň, že počúvaš a neodvrávaš. To by si meniť nemal, teda pokiaľ si ceníš moju spoločnosť. Veď predsa, čo iné mi môže muž ako ty ponúknuť. A verím, že si dosť inteligentný na to, aby si vedel ako sa v niektorých situáciách správať. Čo keby si mi teraz radšej pripálil?“ vkladá si do úst cigaretu so vztýčenou hlavou, a opiera sa o stoličku.
Marka zarazil spôsob, ako s ním jedná, ale pritom ho veľmi vzrušil. Povýšenecky, ale nie drzo. Bolo vidno, že je to dáma, ktorá vie čo chce, a to si aj zoberie.
„Samozrejme,“ berie zo stola zapaľovač, vstáva a nakláňa sa ponad stôl aby jej pripálil, keďže dáma neurobila žiaden náklon smerom k nemu, *„a ospravedlňujem sa Vám za svoju dnešnú chabú zhovorčivosť. Nie je to u mňa bežné. Len som z Vás stratil reč.“
„Výborne. Tak si sa nám rozrozprával. A som rada, že si sa dovtípil ako máš so mnou komunikovať. Aspoň ti nemusím dať prvý čierny bod za to, že by si sa mi pokúsil tykať. To by sa predsa, ako si ma nazval, bohyni nehodilo,“ a vyfúkla mu dym priamo do tváre.
„Takže ako sa voláš?“
„Volám sa Mark, a Vy sa ako voláte?“ pohotovo reagoval.
„Takže Mark. Dobre vedieť. Ale vedz, že ťa budem volať akokoľvek ako uznám v danú chvíľu za vhodné. A to ako sa volám ja, ťa ale vôbec nemusí trápiť, rozumieš! Dal si mi pekné oslovenie, takže pri ňom zostaneme. Pre teba budem Bohyňa. Alebo Pani. Pred inými Dáma. Inak ma nikdy neoslovíš! Jasné?!“
„Áno, Pani. Zreteľne jasné,“ vzrušenie z takéhoto jednaním s ním mu bolo cítiť v hlase. Pritom za bežných okolností by to nikdy neakceptoval. Vstal by a odišiel. V tomto momente by to bola azda tá posledná vec, ktorú by si prial.
„Som rada. Ak si to nepokazíš, vidím v tebe potenciál. Ale nemysli si, že sa dozvieš v čom. Každopádne nebolo možné si nevšimnúť, že ťa výrazne zaujali moje nohy. Priznaj sa. Že ťa vzrušujú?“ a neustále sa hrá s lodičkou, ktorá jej visí na prstoch.
„Áno pani, máte ich neskutočne krásne,“ pozrie na ne a vidí, ako jej zrazu lodička z chodidla spadla. Nahé chodidlo bolo snáď ešte krajšie, ako obuté. Nádherne upravené nechty s krikľavo ružovým lakom.
„Ups. No na čo čakáš. Hádam nechceš, aby sa tá krásna lodička váľala po zemi. Alebo nedajbože si ju mám obuť sama? Pekne kľakni na kolená a pomaly, jemne mi ju obuj.“
Rozhliadne sa na okolo. Terasa nie je síce tak plná, ako bola pred chvíľou, keď si už skoro nebolo kde sadnúť, ale stále pomerne dosť obsadená. Pešia zóna ani park rozhodne nezíva prázdnotou.
„Pani, to si mám tu a teraz pred Vás kľaknúť? Veď tu je veľa ľudí.“
„Prosím?! Ty sa mi vzpieraš?! Ty sa za svoju bohyňu hanbíš?! Alebo som nebodaj bohyňou, len keď sa nikto nepozerá?! Bolo mi jasné, že ma sklameš. Buď si tam okamžite kľakneš, alebo odtiaľto ihneď odchádzam. Rozhodni sa teraz ty pes!“ rozkázala rázne.
Mark neváhal a okamžite si kľakol pred dámu. To, že by ju už nikdy neuvidel, nepripadalo v úvahu, takže rozhodovanie bolo v celku jednoduché. Zrazu mu vôbec nezáležalo na tom, kto ho vidí. Uvedomil si jej silu a nekompromisnosť, ktorá bola zrazu motorom jeho života. Chytá lodičku a pomaly ju nasúva na dokonalú nohu. Aj, keď by sa najradšej tvárou pritlačil o chodidlo, dáva si pozor, aby sa nedotkol nohy pri obúvaní.
„To musím zvyšovať hlas, aby si začal poslúchať? Pamätaj si, že toto bolo posledný raz, čo si sa mi priečil. Spravíš to ešte raz a končím s tebou. A nemysli si, že ti to priečenie len tak odpustím. Teraz zostaneš pri nohách, a budeš bozkávať špičky lodičiek, kým si ja vychutnám cigaretu. A chcem od teba počuť ospravedlnenie.“
„Ospravedlňujem sa Vám Pani, že som sa priečil. Už nikdy sa to nestane. Vždy urobím to, čo si budete priať, bez ohľadu na okolnosti a okolie,“ a popri tom bozkáva jednu špičku za druhou.
Dáma zoberie telefón, a on počuje zvuk foťáku. Nedovolí si na to zareagovať, veď to by znamenalo priečenie a teda úplný koniec. Je to až príliš vzrušujúca situácia. Aké ďalšie situácie s touto dámou môže zažiť, si ani nevie predstaviť. V tom počuje vytáčanie telefónu, ale odlišné. Pripomína mu to zvuk video hovoru.
„Ahoj drahá, pozri sa koho tu máme. Nášho zasneného Marka. Nehovorila som ti, že mi dnes bude kľačať pri nohách? Pozri sa sem a pekne sa pozdrav!“
„Krásny pekný deň želám,“ zdvihol hlavu, pozdravil a pokračoval v bozkávaní lodičiek. Robil to s takým nadšením a oddanosťou, ako by to bolo jeho životné poslanie.
„No, aký zlatý, že? Takže mám u teba obed drahá. Vidíme sa zajtra.“
Potiahne si posledné šluky z cigarety a dá si posledné dúšky z miešaného nealko drinku.
„Môžeš vstať. Zaslúžiš si moje odpustenie. A dovolím ti ešte niečo. Môžeš mne a mojej drahej zaplatiť drinky. To je pocta však? Takže šup, šup, nech dlho nečakám. Ideš ma ešte odprevadiť k autu.“
Mark vstáva a ponáhľa sa, čo najrýchlejšie nájsť obsluhu, a zaplatiť oba stoly. Popritom stále nervózne pozoruje, či jeho dáma neodišla. To by snáď neprežil. Po zaplatení sa rýchlym krokom rúti späť na terasu. Berie svoju tašku s notebookom a teší sa, že môže ešte chvíľku stráviť v spoločnosti svojej bohyne. Auto má hneď za rohom na parkovisku od kaviarne. V jej sprievode sa blížia k autu a ona odomyká. Mark pridá do kroku, aby jej stihol otvoriť dvere bez toho, aby musela čakať. Dáma jemným pousmiatím a pohybom hlavy dáva na zreteľ, že urobil to, čo sa od neho očakávalo, a nastupuje do auta.
„Prosím Vás Bohyňa, mohol by som na Vás dostať kontakt? Rád by som Vás ešte videl.“
„Naozaj? Tak si si to dnes užil? No a k čomu by to malo smerovať? Ak ma odpoveďou zaujmeš, zvážim to.“
„Veľmi som si to dnes užil, Pani. Tak ako som sa cítil dnes som sa necítil už dlho. Dali ste mi náboj do môjho nudného života. Dovoľte mi, prosím, byť Vašim oddaným poddaným, ktorý splní pre svoju všemohúcu Bohyňu čokoľvek si bude priať,“ kľačiac pred dverami auta si vylieva srdce.
„Aký si zrazu kreatívny. Znie to dobre, ale ešte to zvážim. Ale ty mi daj na seba kontakt a ja sa ozvem. Teda, možno sa ozvem.“
„Ďakujem, Bohyňa. Budem sa tešiť na akýkoľvek kontakt od Vás. Nech sa Vám páči,“ vyberá z tašky svoju vizitku a podáva ju dáme do rúk.
„Výborne. Tak teda čakaj. A mimochodom. Myslím, že si dnes zaslúžiš aj menšiu odmenu. Chcel by si pocítiť, ako voňajú moje spotené chodidlá po celom dni v týchto lodičkách? Dnes bolo teplo, isto stoja za to. Nech máš na mňa aspoň malú spomienku v podobe aromatickej terapie.“
„Och, áno Pani. To by bolo od Vás viac ako veľkorysé, keby mi bolo dopriate privoňať si k Vašim nožičkám.“
„No tak na to zabudni! Až takú odmenu si nezaslúžiš, aby si si mohol privoňať priamo k mojim nohám. Teraz mi, pomaly a nežne, vyzuješ tu druhú lodičku, a privoniaš si priamo k nej. Máš na to jediný nádych a obuješ mi ju naspäť. Vydýchneš a vstaneš, až keď odtiaľto odídem. Verím, že ti to je jasné.“
„Áno, Pani. Ďakujem.“
Dáma vystrčila nohy von z auta a on sa s nadšením pustil vykonať to, čo mu bolo dovolené. Každý jeden pohyb robil pomaly, nežne, s dbanlivou precíznosťou a nadšením. Opatrne, ako by v rukách držal najcennejší predmet v celom svojom živote. Pri vyzúvaní svojej bohyne celkom vyprázdnil svoje pľúca, aby bol pripravený uskutočniť svoj najdlhší nádych. Konečne prišiel moment odmeny. Dlhý, pomalý nádych si užíval každým kúskom vzduchu, ktorý inhaloval. Každú jednu sekundu. Neskutočne vzrušujúca, intenzívna vôňa napĺňala jeho pľúca, a s ňou sa napĺňali aj jeho nohavice. Neopísateľná extáza. Po vyplnení aj toho posledného miesta v jeho pľúcach, vracia lodičku, so zadržaným dychom a tlakom v rozkroku, na nohu svojej bohyne. Dáma vloží nohy späť do auta. Pred tým, ako sa vykloní, a chytí kľučku od dverí, aby ich zatvorila, potľapká dlaňou Marka po líci. S úsmevom na tvári a bez slova zatvára dvere. Štartuje motor a odchádza. Mark by už aj mohol vydýchnuť a vstať, ale užíva si nádych, čo najviac dokáže. Keď už viac nevydrží udržať tú krásnu vôňu, zhlboka vydýchne. Zostáva omámený nie len vôňou, ale celkovo tým čo dnes zažil. Pomaly vstáva. Ani vo sne by ho nenapadlo, čo ho dnes čaká a ako sa mu môže zmeniť život v priebehu krátkej chvíle. Bol to:
DEŇ, KEDY SA TO VŠETKO ZAČALO.
DEŇ, KEDY JEHO ŽIVOT DOSTAL ZMYSEL.
