-ona-
Cvak, cvak... Zaznelo ďalšie cvaknutie. Karolína už mala slová protestu na perách, zostali však nevyslovené. Tento zvuk bol iný. A bez blesku. Mala síce zatvorené oči, ale toto nebol zvuk foťáka. Telom jej prebehol silný elektrický prúd. Napätie, ktoré doteraz pociťovala sa uvoľnilo. Že to uvoľnenie nemá nič spoločné s vnútorným prežívaním, si uvedomila až o milisekundu neskôr. Bol to vonkajší tlak medzi ramenami a rozkrokom, ktorý zrazu nebol. Ale, ako a čo sa stalo? To posledné cvaknutie museli byť háčiky body medzi nohami. „Konečne!“ preletelo jej hlavou. „Konečne?“ ozvalo sa opäť ako echo jej druhé ja a pokračovalo: „Zbláznila si sa? Nechcela si mu práve vynadať za to svetlo? A vôbec, pýtal si povolenie na fotenie? Nebol plán zostať inkognito? Čo ak sa zajtra stretnete niekde na ulici? Alebo ešte horšie, niekde tie tvoje fotky zverejní? Môže ťa na nich niekto spoznať!“
Telo, ktoré doteraz viacmenej fungovalo a vo víre stále nových podnetov roztrasená myseľ si, rovnako ako Kajka a jej podvedomie, vymenili úlohy. Karolína sa začala triasť na celom tele. Keby bola stála, tak sa zvezie, asi nie práve elegantne, do polohy s ťažiskom blízko pri zemi. Ani kľačať na mäkkej, do saténu odetej, posteli však nebolo dvakrát stabilné a pohodlné, keďže sa triasla ako osika, a to nie len kvôli svojmu úspornému odevu a trajektóriám, ktoré neznámy s ružou už síce ukončil, ale stále ich všade na sebe cítila. Do tmy otvorila oči, spustila zadok na lýtka a za pomoci stále rozklepaných rúk sa narovnala.
Čo v tejto situácii asi nikto nečakal, bol smiech. Celou hotelovou izbou sa odrazu ozývala hlasná salva smiechu. Opäť až s jemným časovým posunom rozpoznala Karolína svoj vlastný hlas. „Naozaj som sa zbláznila“, bolo jediné, čo bežalo nekonečnú slučku v jej hlave.
Na Kajku toho bolo naraz priveľa. Nová situácia, slovné súboje v podvedomí, a ešte aj ten neuveriteľne príťažlivý chlap, ktorého na malý okamih mala možnosť zahliadnuť, robil všetko inak, než si jej myseľ dovoľovala pripustiť. Keď sa jej konečne podarilo upokojiť natoľko, že sa dokázala nadýchnuť bez toho, aby sa rolničky v hlase opäť rozrezonovali, zhlboka do seba vsala nový kyslík a otvorila svoju dušu.
-„Chcem sa ospravedlniť, za ten smiech“, začala opatrne rozprávať, hoci mala v ústach sucho a hrču v krku. „Možno to pôsobí tak, že nemám všetkých päť pohromade. Aj sama som si to chvíľu myslela“, nasledoval ďalší hlboký nádych a s úsmevom v hlase pokračovala: „predsa len, sedím takmer nahá s cudzím mužom v hotelovej izbe a neviem sa dočkať jeho dotykov.“ Po krátkej pauze, v ktorej sa rozhodla ďalej používať tretiu osobu, aby ho nemusela osloviť priamo, pretože nevedela či vykanie zapadne do situácie, nasledovalo: „Tá sebavedomá, rozhodná žena, ktorá zostala niekde medzi výťahom a vchodovými dverami, si to sem prišla užiť. Nie je veľmi bláznivá, aj keď sa občas v nejakej bláznivej situácii ocitne. Takéto niečo ešte nezažila. Je to prvýkrát. Ak nejaké predstavy mala, tak v nich bol príjemný partner na rozhovor. Keď má byť úprimná, tak v nich bol aj sex. Čo ju prekvapilo, je vzrušenie a túžby, o ktorých ani netušila, že ich v sebe ešte nosí. Muž v predstavách ju priviedol k orgazmu. Ten na tejto posteli prirodzene nastúpil do hry, ktorá je v jej mysli viac než sex. Vyvoláva v nej iskrivé napätie, ktoré by sa dalo krájať a túžbu, ktorá sa nezmestí do jedného ženského tela a jednoducho z nej vyteká...“
Kajka sa na chvíľu odmlčala. Týmto intímnym priznaním dorovnala obraz, veľkej hrče pod jeho károvanými nohavicami, na ktorý si práve spomenula a bola rada, že sedia v úplnej tme, lebo celá horela, a určite sa červenala. Nebolo to však nič proti tomu, čo malo nasledovať. K tomu potrebovala jeho podporu, a tak sa, viac podvedome než na istotu, šmátraním rúk, vydala po prikrývke smerom, odkiaľ počula jeho dych. Chcela nájsť a držať pri tom jeho ruku. Miesto toho bolo prvé, čo nahmatala, tvrdé miesto pod látkou nohavíc v jeho rozkroku. Aj keď prenos informácii z končekov prstov do riadiaceho centra a späť normálne netrval dlhšie, ako zlomok sekundy, mala Karolína celú jeho mohutnosť ohmatanú, kým sa jej ruka rýchlo odtiahla, pričom sa našťastie stretla s jeho rukou.
Pevne ju zovrela do oboch dlaní, akoby sa bála, že aj on si tú ruku odtiahne. Pri nasledujúcich vetách ho však potrebovala nielen cítiť vo svojej blízkosti. Chcela mať priamy kontakt k jeho telu a možno i duši. Ruka jej ako vyslanec jeho telesnej prítomnosti na to stačila, zatiaľ. Zložila ju v objatí svojich dlaní na svoje kolená. Vďaka tomuto prepojeniu to už zase bolo o nich dvoch, a tak prirodzene začala rozpávať nie ako o nejakej žene, ale za seba:
-„Vystrašilo ma hneď niekoľko vecí naraz. Uvedomila som si, že sa neviem dočkať momentu, kedy sa prepojíme. Keď vidím erekciu, nemôžem inak ako chcieť ju mať v sebe hneď. Tentokrát však nie preto, aby sme si to spolu maximálne užili, ale aby sme to mali čím skôr za sebou a mohla som odísť. Celá táto pojašená nálada sa zlomila asi prvým zábleskom mobilu. Áno, bojím sa. Neželám si, aby existovali moje fotografie, ktoré by či už úmyselne alebo neúmyselne mohli skončiť niekde na nete. V podstate som sem prišla v dobrej viere inkognito a tak by to malo aj zostať. Naplno prežiť čas, ktorý spolu máme. Vytvoriť spomienku, ktorá sa prelína s fantáziou. Niečo neuveriteľne reálne. Na myšlienku, že sa v budúcnosti naše cesty môžu skrížiť, bez toho, aby sme o tom vedeli, už môžem zabudnúť, keďže s tým svetlom to akosi nevyšlo. Škoda, no čo už... Mimochodom som Vašim výzorom príjemne prekvapená“, zavykala opäť a potešila sa, keď jej cez ruky, v ktorých zviezala jeho dlaň položil svoju voľnú ruku. Takáto reakcia ju posmelila:
-„Veľakrát som už čítala príbehy a´la prišla, pokľakla, pofajčila, poslúchala, podržala, pokrútila panvou a poviedka mala všetkých 7P na to, aby vo mne vyvolala vzrušenie. Len neviem ako to oné „dá mi“ dámy“, ukazovákmi mu na oboch stranách zápästia nakreslila úvodzovky a pobavená svojou slovnou hračkou pokračovala: „robia s tým, čo nosia v hlave a na duši. To som sa nikde nedozvedela. Moja, miestami bujná, fantázia si ide vo viacerých módoch, odkedy som sa odhodlala prekročiť svoj tieň a súhlasila so stretnutím. V jednom sa v tme na posteli držíme za ruky a rozprávame, v druhom šukáme ako králiky bez ohľadu na zajtrajšok, v ďalšom už sedím v aute a tlčiem čelom o volant. V jednom miesto ruže pod vankúšom čakal nôž a ešte tam bol aj taký variant, že kúpeľňa je plná nahých zúfalcov, ktorí sa na mne dnes v noci prestriedajú. Intuícia mi však našepkáva, že nám obom ide o to isté, aby sme sa ale nezamotávali v ďalších nedorozumeniach, mali by sme využiť priestor, ktorý nám tu teraz vznikol a dohodnúť sa na detailoch.“
V tme na sebe cítila jeho pohľady a absolútnu pozornosť a napriek tomu, že si vlastne práve išla diktovať pravidlá, neprišlo jej vykanie ako umelo vytvorený podvod.
-„Dúfam, ze to nevyznie ako Topping from the Bottom, ale žiadam od Vás používanie ochrany a rešpektovanie súkromia. Moje nie neznamená možno alebo treba vyskúšať, ale vždy je to jasné rozhodnutie, či už vedomé, alebo podvedomé a mali by ste ho, za každých okolností, rešpektovať. Viac podmienok nemám. Snáď len, aby mi na tele ani na duši nezostali žiadne nepríjemné a trvalé stopy.“
Karolína zostala chvíľu ticho a započúvala sa, popri jeho dychu, hlavne do svojho vnútra, či ešte prídu nejaké pripomienky. Ale nie. Že to všetko zo seba dostala von, bolo pre dušu oslobodením.
-„Ďakujem za vypočutie, za kvetinu, za vrušenie, ktoré mi doteraz bolo dopriate...“ a bez toho, aby vyslovila malú pochybnosť, ktorá v nej tlela, že on nebude chcieť prijať jej predstavy alebo ešte horšie, že nebude vedieť, ako s nimi naložiť, dokončila svoj dlhý monológ: „Ak to cítite rovnako, som pripravená odovzdať toto všetko“, jednu svoju ruku nechala pod jeho dlaňou položenú na svojom kolene, druhou, v ktorej bola stále vložená tá jeho, postupne prešla, cez svoj spánok, k srdcu a naostatok aj na svoj opäť silnejšie pulzujúci rozkrok: „do Vašich rúk.“
