Ako som, hmkajúc si pesničku, ktorú som počul v rádiu cestou do prace, vychádzal z výťahu na šiestom poschodí, v duchu som si pomyslel, že dnes by to mohol byť celkom v pohode deň, nakoľko gro roboty som si spravil včera. Mimochodom, pesnička to bola teda fakt chytľavá. Twist and Shout od Chrobákov. A tak, v dobrej nálade, som sa pomaly tanečným - twist krokom plížil k svojmu miestu, pričom som patrične nechal vyniknúť svoje spevácke a tanečne umenie. Nech nikto naokolo nie je ukrátený.
"Aaaa, niekto sa už od rana hodil do náladičky!?", poznamenal Jožo. Jožo bol kolega, sediaci rovno oproti mne. Taký ten vždy dobre naladený a prijemný človek, ktorého majú všetci radi. No čo je dôležitejšie, zároveň to bola, mne najbližšia osoba, s ktorou som si v office najlepšie rozumel. Do teamu nastupoval asi o 3 mesiace neskôr ako ja, no relatívne rýchlo sme zistili, že si veľmi dobre rozumieme. Že máme na veci podobný názor a hlavne mame podobný humor. Taký ten suchý britsky, urážlivý humor, ktorý sa citlivejších ľudí, ale vlastne aj tých ostatných, vedel niekedy celkom slušne dotknúť.
"Takto ti poviem!...Uhm, čo ti budem hovoriť!? Jednoducho dnes rozdávam pozitívnu energiu všetkým okolo seba. A hlavne zadarmo, keďže nemám židovské korene, ako ty", odvetil som. V tom sa rozleteli dvere na zasadačke a ráznym krokom z nich vyšla Peťa. Naráta, jak brigadíra zamierila, bez slova, rovno k svojmu miestu vedľa Joža. Sedeli vedľa seba, keďže na predchádzajúcej pozícii boli Peťa s Jožom dlhy čas kolegovia, takže sa veľmi dobre poznali. A tak si Jožo, v tej chvíli, neodpustil sprostú poznámku. Otočil sa na mňa a uštipačne sa opýtal: "A pre našu Peťku by si nemal trosku tej - pozitívnej energie? Nech sa s ňou da dneska vydržať". V tom na neho Peťa zazrela takým tým pohľadom, že by mu najradšej prepichla ten jeho veselý, pomaľovaný, detsky balónik, ktorý si drží v ručičke a poskakuje s nim a odvrkla veľmi stručne, ale jasne: "Jožo neser! Dnes na to fakt nemám náladu!".
Aby som neostal nič dlžný nasej povesti hyen, vždy sa totiž v našej skupinke (ja, Jožo a Peťa) spojili ako hyeny dvaja proti tretiemu práve vo chvíľach, keď to ten chudák, ktorý ostal sám, najmenej čakal a potreboval, mal som na jazyku pripravenú otázku na Joža; samozrejme tak, aby ju Peťa počula. "PMS pred alebo po? Alebo počas?" Vo chvíli, tesne pred vyrieknutím, som si ale uvedomil, že by to nerobilo najlepšiu krv a tak som si ju radšej odpustil a ostal som ticho.
"Ehm, deväť hodín", vyslovil som tak, aby v office nebol nikto, kto by sa mohol tváriť, že to nepočuje. S Jožom a ostatnými sme sa pomaly zodvihli zo stoličiek a namierili si to k zasadačke. V úzkom priestore som pustil Joža pred seba a zároveň som si všimol, že Peťa sa nedvíha a ostáva sedieť. "Ty nejdeš na ranný status?", opýtal som sa. "Nie. Za chvíľku mám ďalší míting. A dúfam, že bude taký "úžasný" ako ten prvý", ironicky dodala a nezabudla k tomu pridať veľavravný úškľabok a ukazovákmi a prostredníkmi naznačené gesto úvodzoviek, keď vyslovovala slovo "úžasný".
Po statuse sme sa vrátili na svoje miesta, no Peťa tam už nebola. "S kým mala ráno ten míting?", opýtal som sa Joža. "S Ferom", odvetil. Fero bol vedúci našej divízie. Bola to osoba, ktorej sa zodpovedala naša teamová vedúca Dáša a zároveň niekto, kto chcel do všetkého kecať a všade bol a všetko vedel. A kde nebol, tam sa chystá.
Niekedy sa s nim dalo, ale niekedy, keď mal svoj deň, bol ako buldozér a tlačil pred sebou všetko a všetkých hlava-nehlava. A dnes bol očividne ten deň, keď "buldozéroval" ("buzeroval" - pozn. autora) už od skorého rana a žiaľ prvá na rane, bola chúďa Peťa.
"Noo, hmm ... čo už? Mala sa lepšie učiť dievča a mohla rozkazovať ona!", utrúsil som nemiestne, len aby reč nestála. "Somár", počastoval ma Jožo spolu s pokyvovaním hlavy do strán, akoby mi chcel ukázať, že s mojou poznámkou nesúhlasí. "OK. Poďme už niečo aj robiť. Nech si máme dnes čo vykázať", poznamenal som. Hoci sme sa následne ponorili do prace, vo vzduchu stále visela jedna nezodpovedaná otázka. Vlastne tá najdôležitejšia otázka toho dňa. V tom Jožo prerušil to ticho, otočil sa na mňa a konečne sa tu mýtickú otázku opýtal: "A na obed ideme kedy? Lebo som hladný už teraz. Najradšej by som išiel okolo pol dvanástej. To už aj Peťa bude mat po mítingu a hovorila, že ju máme počkať." - "OK, za mňa v pohode. A ostatní s nami nepôjdu?", vrátil som mu naspäť protiotázku. "V office tu dnes ráno bola Dáša a tá hovorila, že má s niekým obed už dohodnutý. Tak, že ju nemáme čakať. A ostatní idú na obed niekam von". "OK, takže ostali iba traja mušketieri", vypadla zo mňa knižná múdrosť. "A teraz už mi daj konečne pokoj a láskavo mi už nevolaj! Som v živom vysielaní!", zhukol som teatrálnym hlasom na Joža, napodobňujúc hysterickú rosničku v rannom vysielaní Telerána. Jožo sa iba pousmial a dodal: "Robme už!".
Ako som sa tak zahĺbil do excelovsky tabuliek, zrazu sa začal Jožo ošívať a hľadať si peňaženku. Pozriem na hodiny a ono tam na nich bolo 11:28. "A Peťa je kde?", spýtal som sa. "Písala mi cez Teamsy, že to nestíha, a že ak sme hladní, tak na ňu nemáme čakať", odvetil Jožo. "A podľa toho ako to napísala, je aj tak stále naráta a nebolo by s ňou reči", hundrajúc dodal. "Vieš čo, pokojne choď napred, keď si hladný a my ta dobehneme. Ja ju tu radšej počkám, keď ma dnes deň blbec", vravím mu. "Dobre. Ja idem a potom ma hľadajte na pravej strane. Tak ako zvyčajne sedávame", navigoval Jožo. "Fajn, vidíme sa", uistil som ho.
Asi desať minút po tom, ako Jožo odišiel, prišla z mítingu Peťa a jej chôdza "nasratého tigra", ktorú som mal tu česť ráno vidieť, sa teda vôbec nezmenila. V tých krátkych šatičkách, končiacich vysoko nad kolená a lodičkách na vysokom opätku, vyzerala neskutočne sexi. A ešte keď sa k tomu tak čertila. "Jožo sa na nás zase vykašlal? Zase mu to jeho baňdero bolo prednejšie?", opýtala sa chladným, sarkastickým hlasom a zamierila si to k svojmu miestu, aby si odložila na stôl notebook a zápisník. Následne sa zohla a hodila niečo do papierovej tašky, ktorú mala vedľa stola. Sadla si na stoličku a prezula sa do sandálok.
Následne sa prudko postavila a ráznym krokom si to namierila ku mne. Chytila ma za rameno a ťahajúc ma zo stoličky mi urazene hovorí: "Keď on nečaká na nás, tak nebudeme ani my na neho". "A kam teda ideme?", opýtal som sa. "Dnes mám blbý deň, tak ideme zhrešiť", rázne odpovedala. "A zober si kľúče. Pôjdeme tvojim autom. Tvoje je väčšie", dodala.
Cestou výťahom dolu som rozmýšľal na tým, ako to celé vlastne myslela? A kam to vlastne ideme? Povodne som si myslel, že keď poznamenala, že ideme zhrešiť, tak myslela nejakú zmrzlinu alebo cukráreň. Aby si obalila nervy cukrom. Ona sa totiž to o seba a svoje telo príkladne stará. 10 rokov chodí pravidelne do fitka. Zdravo sa stravuje a zmrzlina a sladké sú skutočne v jej jedálničku vedené v kategórii "Hriech".
A musím teda uznať, že hoci vydatá Peťa mala 42 a bola matkou dvoch, skoro dospelých deti, vyzerala neskutočne krásne, sebavedomo a sexi. Tváričku a postavičku jej o 20 rokov mladšie dievčatá, mohli len ticho závidieť. Proste presne tak, ako sa mi to páči. Nie príliš vysoká. Tak okolo 165 cm. Úzky pás a prsia priamo úmerne postave. Neviem ako by som to lepšie opísal. Ja sa vo veľkostiach pŕs nevyznám. Ja som skôr odborník na zadky. A ten mala teda ukážkový. Mierne väčší, ale od rokov cvičenia a drepovania, skutočne pevný. Taká pevná latino riťka. Vždy, keď sme niekam spolu po chodbe išli, tak som sa rad trosku za ňou opozdil, aby som mohol taktne očumieť, ten krásny zadok. Hoc som sa snažil neočumovať okato, pravdepodobne si to aj tak všímala. Ale nikdy mi nič nepovedala. Skôr sa vždy iba usmiala a predpokladám, že jej to lichotilo. Proste, je to bohyňa.
Ale späť k mojej úvahe o tom, čo sa bude diať. Bol som teda v tom, že ideme na zmrzlinu, ale do toho mi nezapadala poznámka o mojom, väčšom aute. Druha možnosť, čo mi napadla, že chce iste nakupovať nejaké handry a ja mam byt jej šofér. Ale to by musela vykúpiť všetky predajne s oblečením v Bratislave, aby zaplnila môj Tuareg. Nakoniec som to uvažovanie nechal tak, lebo aj tak som na nič zmysluplné neprišiel. A tak som sa iba nechal viest.
Ako sme prichádzali k autu zaparkovanému na priľahlom parkovisku v rade stojacich áut, natiahol som sa po kľučke šoférových dverí. Auto sa odomklo a ja som následne plánoval otvoriť dvere s pohľadom upretým niekam do diaľky. Vôbec som si nevšimol, že Peťa nenastupuje na miesto spolujazdca, ale namiesto toho stala za mnou a ľavou rukou tlačila šoférove dvere späť, proti mojej vôli ich otvoriť. Pravou rukou sa zaprela do môjho chrbta a tlačila ma ďalej dozadu. Zrazu otvorila zadné dvere a nasmerovala ma dnu na zadné sedadlo. "Posuň sa", zavelila a následne sa vyhupla dnu aj ona. Ako zatvorila za sebou dvere, nahla sa pomedzi predne sedačky dopredu a pohľadom cez šoférove a spolujazdcove okienko sa uisťovala, že nás nikto zo zaparkovaných aut, napravo a naľavo od nás, nesleduje. Boli to totiž jedine dve okná, cez ktoré bolo vidieť dnu do auta, nakoľko zadné okná boli od B stĺpika úplne tmavé a na čelnom skle som mal rozloženú hliníkovú fóliu, aby sa interiér neprehrieval, keďže slniečko v ten deň celkom slušne pálilo.
"Čo sa deje?", opýtal som sa zvedavo. "Pozerám, ci nás niekto nesleduje", odvetila. Následne, taká nahnutá medzi prednými sedačkami otočila hlavu na mňa a zavelila: "A ty si rozopni a stiahni nohavice! Aj s trenírkami, poprosím!", a naspäť sa venovala zisťovaniu, ci nás nikto nesleduje. V tom som ostal ako obarený. Že či sa mi zdá, alebo zle počujem? A tak som tam len tak ostal nechápavo sedieť. Ani obraz, ani zvuk a nezmohol som sa na nič. V tom sa Peťa naspäť posadila ku mne na zadne sadalo s uistením, že nás nikto nesleduje. Nechápavo pozrela na mňa, že čo tam stále robím oblečený a značne podráždeným a zvýšeným hlasom dala najavo svoju nespokojnosť. "Kurník, to si všetko dneska skutočne musím robiť sama?" V zapätí mi zručne rozopla opasok, gombík a zips a už aj s vervou driapala zo mňa dole nohavice. "Nadvihni sa trochu, nech ti ich neroztrhnem", dávala pokyny. Keď som mal gate s trenkami na členkoch, bez ostychu mi vrazila ľavú ruku medzi nohy a pevne uchopila moje vzácne poklady plne " Elixíru mládí ". OK, stačilo. Trošku som sa nechal uniesť. Jednoducho mi ľavou rukou pevne uchopila vajcia a zároveň, ako ich mala v dlani, mi vonkajšou stranou prstov tlačila na samý počiatok penisu medzi vajciami a "kakaovou". Týmto chmatom mi ho trosku vzpriamila, aby ho mohla následne pravou rukou uchopiť a začať "Honbu za pokladom Nílu".
Z počiatku jemne. A kým bol ešte v pokojovom, resp. mierne zväčšenom stave, tak to bolo celkom rajcovné a prijemne, ale keď sa stoporil do plných rozmerov a začala pridávať na rýchlosti a intenzite, tak už to drsné šuchanie nasucho, nebolo zas až tak príjemné, ako by sa mohlo zdať. Pár sekúnd potom, ako som si to pomyslel, sa Peťa zrazu sklonila a opatrne, no rozhodne, si ho pomaly začala zasúvať do úst. Čo do úst?! Išla stále hlbšie a hlbšie?! Až si ho strčila do krku úplne celý, až po koreň. Až jej vybehli slzičky. Zase niečo, čo som nechápal. Síce ma v tom momente zalial neskutočný pocit blaha, ale: "Prečo to kurva robí?", pomyslel som si. "Samozrejme bol by som somár, keby som ju teraz zastavil", prebehlo mi hlavou. Keď si ho následne vyťahovala pomaly z krku, nedalo mi a spýtal som sa jej. Teda začal som sa pýtať slovami: "Peťa prrrre..???". V tom ešte ústami prisatá na mojom žaludi zdvihla pravú ruku a vystretý ukazovák mi polozila na ústa na znak toho, že mam byť ticho. Následne sa sajúci odtrhla od môjho žaluďa, až podtlak, vytvorený jej nenásytnými ústočkami, vynôtil zvuk ako keď sa otvára šampanské. Až som nadskočil. Taký intenzívny pocit to bol.
Následne trošku podvihla hlavu pozrela sa na mňa a s prstom na mojich ústach chladne odvetila: "Buď ticho, prosím. Dnes fakt nemám náladu na tvoje keci." Vtedy som si spomenul na jej podobný citát z dnešného rana, ktorý venovala Jožovi. Ako to dopovedala, naspäť sa nahla na môj penis v plnej poľnej a začala ho divoko fajčiť. Ľavou rukou mi stále držala vajcia, ale s tým rozdielom, že teraz ich už iba hladila a prevaľovala v ruke. Zároveň mi fajčila vtáka tak, ako keby nemala mat nikdy dosť a chcela sa nim dobrovoľne zadusiť. Drsne, surovo. No a mňa to neskutočne rajcovalo. Vrchol blaženosti. Až ma to miestami nadvihovalo v sedačke.
V tom, z ničoho nič otvorila ľavú ruku a uvoľnila mi vajcia. Nadvihla sa a vypustila môjho vtáka z úst. Pravou rukou ho silno uchopila pri koreni, obkročila ma, vyhrnula si šatôčky a sadla si na mňa, tvarou ku mne. Následne nasmerovala môj navretý a žilnatý penis na 13. koľaj - smer vagína a pomaly naň dosadla. Dosadla tak, že sa v nej stratil úplne cely. Bol to neskutočne slastný pocit, ktorý som mal potrebu patrične okomentovať a zároveň sa spýtať, ci úplne bežne chodí do prace bez nohavičiek? Ako náhle som sa však nadýchol, že niečo poviem, mi dlaň pravej ruky pritlačila na ústa a upozornila ma slovami: "Čo som povedala o tom, že máš byt ticho?! A že nemám záujem počúvať tvoje komentáre?! A áno, nohavičky som si vyzliekla už v office! Ak sa chceš spýtať toto?". "Takže to bolo to šuchnutie papierovej tašky vedľa stola?", pomyslel som si. "Ona to mala všetko dopredu naplánovane. Aj s tým meškaním, aby Jožo išiel na obed skôr. Lebo ho pozná, jak svoje gatky", doplo mi.
Ako to dopovedala, začala sa pomaly nadvihovať a opäť dosadať. Zrazu prudko dosadla až na doraz. V tom sa nám obom z hrdla predrali tlmene vzdychy. Po predchádzajúcej skúsenosti, som ale už nemal potrebu to okomentovať. A hlavne, ani som nemohol. Stále mi totiž svojou dlaňou zapchávala ústa. Neostávalo mi teda nič iné, iba si to užívať. Užívať si to slastne opojenie. Ten pocit z nepoznaného, kedy som vôbec netušil, čo ma ešte čaká. A hlavne, vôbec som to nemal vo svojich rukách. Priznám sa, bol som z toho trosku nesvoj. Ale privolil som na tuto rolu a tak to teraz kaziť nebudem. Snažil som sa teda, čo najviac uvoľniť.
Ako tak par krát pomaly, ale rozhodne a hlavne na doraz dosadla, zložila mi ruku z úst a už sa nenadvihla. Sedela na mne, s vtákom kompletne vyplňujúcim jej vlhku Julču a namiesto hopkania, začala pomaly panvovými pohybmi na mne jazdiť dopredu a dozadu. Ono pomaly to bolo asi iba desať sekúnd. Tempo sa zvyšovalo a jej hlboké a intenzívne vzdychy, prerušovali čvachtajúce zvuky totálne tečúcej vagíny. Každá zmena smeru spôsobila to šťavnaté MĽASK. Ten zvuk, ktorý jasne dokazoval, že si svoju robotu robím na 110%. Rajtovala na mne, ako by som bol jej závodný žrebec. Naberala tempo a chvíľkami som si pripadal ako v apokalyptickom filme. Poznáte tie filmy, keď asteroid padá na planétu a vy dole na Zemi vôbec netušíte, že vás Bruce nakoniec zachráni. A tak, mysliac si, že vám ostáva už iba posledných 5 minút života, si nájdete niekoho na kom vám záleží a ostanete v jeho silnom objatí do konca. - Tak toto nebol ten film. Ona ma totižto jazdila, akoby si povedala, že jej ostáva posledných 15 minút života a tak musí omrdať všetko, čo sa hýbe. "Dámy a pánove! Nechť 74. Hladové hry započnou!".
Nech som sa akokoľvek snažil pochopiť čo sa s ňou deje, vôbec mi to nedávalo zmysel. A to rozmýšľanie malo jeden neblahý účinok. Že hoc Peťa v tempe pomaly cválala do vytúženého cieľa, a od vzrušenia jej vzdychy, podľa mňa počuli aj na vrátnici, ja nie a nie sa urobiť. Jednoducho mi to stále vŕtalo v hlave. No nemohol som sa nič opýtať. Taký bol rozkaz. A to ma z nejakého dôvodu zablokovalo v dosiahnutí vyvrcholenia. A tak som poslušne držal, keď tu zrazu Peťa otvorila ďalšiu komnatu, o ktorej som nemal vôbec potuchy, že tam je. Doteraz vždy uhladená a distingvovaná dáma s prijemným vystupovaním, sa teraz začala prejavovať úplne inak. Nie ako dáma, ale ako kočiš. A veru aj spustila: "Pičus jeden vydrbaný. Nech ti do rána zhnije ten tvoj smradľavý kokot!". Hneď mi v tej chvíli cvaklo, o čo sa tu jedná. Si predstavte, ako sa také malé, milé žieňa čertí. Zároveň na vás rajtuje ako o život a do toho nadáva na šéfa jak pohan. To asi nenechá chladného žiadneho chlapa. A veru ani mňa nenechalo.
Hoci do tej chvíle som tam, z rukami voľne polozenými na sedadle, iba držal jak hluchý dvere, odvtedy sa vo mne niečo zlomilo. Naspäť sa vo mne ozval ten chtíč a potreba viesť, ktorá bola pre mňa v sexe prirodzenejšia. Chytil som Peťu rukami pevne za boky a prirazil som si ju pevnejšie k sebe, aby vedela, že ešte stále môže trošku viac pritvrdiť. Následne som jej pravou rukou plesol po tom jej nádhernom zadku, ktorý sa tak krásne vlnil. "Škoda, že ju nenakladám zozadu", pomyslel som si, nakoľko vtedy je to pohlaď pre bohov. Následne som si ju zase pevne chytil za boky s tým, že od teraz budem tempo a intenzitu určovať ja. No čo čert nechcel, teda ona ako pekelníkov posluhovač v tom mala jasno hneď od začiatku, Peťa po niekoľkých intenzívnych prírazoch vykríkla vzrušením, ešte niekoľko krát trhane prirazila ku mne, zaklonila hlavu a zostala si na niekoľko sekúnd nehybne užívať ten blažený pocit dosiahnutého a tvrdo odmakaného orgazmu. To moje plesknutie po zadku a prebratie iniciatívy boli pre ňu ako rozbuška, ktorá spôsobila, že nebolo treba veľa a Peťka sa nám o chvíľku cítila ako "Alenka v říši divů".
Popri tom som cítil, ako jej nenásytná tečúca vagína začína na mojom vtákovi pulzovať a sťahovať sa. Ako by ho chcela odšťaviť, ako kvalitný juicer. Pár sekúnd nato sa Peťa na mne schúlila, stiahla ma svojimi stehnami a začala sa nekontrolovane chvieť. Chvíľku sme tam tak sedeli a užívali si spoločne jej orgazmus.
Ako v Petinom tele začal pomaly odznievať stav extázy, začala si uvedomovať a matne spomínať na to, že ju ešte čakajú pracovné povinnosti. Že o jednej ma konzultácie s ľuďmi z Controlingu."Juj. Musím bežať!", oznámila mi v strese. Zosadla zo mňa a zase sa natiahla pomedzi predné sedačky do prednej časti auta. Ale už nie, aby zisťovala, či nás niekto sleduje. Chcela sa upraviť. A tak stiahla slnečnú clonu spolujazdca a odklopila krytku zrkadla. Následne si poutierala rozmazaný rúž, aby sa uistila, že to nie je až taká katastrofa a rukou si poprehrabávala vlasy, nech jej trosku podskočia.
Ešte predtým, ako si potiahla šatočky späť na svoje miesto (z miesta nad zadkom na miesto pod zadkom), si zašla rukou do svojho rozkroku. Zo zatvorenými očami, zaklonenou hlavou a blaženým výrazom si prešla natiahnutým ukazovákom a prostredníkom pomedzi pysky dole - hore - zasa dole a nakoniec si ich strčila hlboko do vagíny s tým, že pri tom jemne zapriadla, ako mačiatko. Potom si ich z vagíny vytiahla a strčila ich do úst, aby zhodnotila kvalitu svojich štiav. Bolo to neodolateľne živočíšne a sexi. Nakoniec ešte víťazoslávne dodala: "Tak, a to by mohlo stačiť, aby som do večera nikoho nezabila!", otvorila dvere a vystúpila von. "Hej, hej, hej paninka!...a čo ja?", opýtal som sa jej naliehavo. Ono to vlastne vôbec nebola bežná situácia, aby som ostal rozmrdaný a nedokončený. Nato sa Peťka na mňa usmiala s drzým pohľadom a sebavedome odvrkla: "Hovorila som ti predsa, že dnes na tvoje keci nemám čas. Ponáhľam sa!", zabuchla dvere a už som počul iba štrngot kamienkov štrkového parkoviska a kroky, ktoré odchádzali preč.
Ako som tam tak sedel s nohavicami na pol žrde, rozmýšľal som nad tým, čo sa to tam dole na parkovisku vôbec pred chvíľočkou stalo? Ako som si úplne naivne myslel, že ideme niekam na zmrzlinu a pritom Peťa mala už vtedy v hlave jasný cieľ. Použiť môjho vtáka ako nastroj, aby si doslova vyjebala z hlavy Fera, ktorý sa jej tam usadil po rannom mítingu a nechcel odtiaľ preč. "Hmm, OK. ... Rado sa stalo. Veď aj tak som chcel dnes ráno rozdávať ľudom navôkol pozitívnu energiu", blahosklonne, no smutne som si povzdychol. Obliekol som sa a prestrekol toaletnou vodou, ktorú nosím v aute v lakťovej opierke. "Však nech "nesmrdím" sexom ako posledná kurva", prebehlo mi hlavou. Tesne predtým som však Petrinou kurvou skutočne bol. Následne som sa pobral späť do office-u. Cestou po parkovisku sa mi v hlave zase rozoznela ta známa pesnička z rana:
"Well, shake it up, baby, now (shake it up baby)
Twist and shout (twist and shout)..."
