"Ahoj, my sa ešte nepoznáme. Ja som..." oslovil som pri vchádzaní do zasadačky mlado vyzerajúcu ryšavku. Jej elegantné oblečenie s nenápadným výstrihom skvelo obopínalo jej pekne vyvinutú ženskú postavu. Žiarivo ryšavé vlasy prezrádzali, že to nie je jej prirodzená farba, no dokonale sa k nej hodili.
"Čo prosím?" zasyčala a nahnevane sa mi pozrela do očí.
"Ja len, že som tu nový a teba som tu ešte nevidel."
"Tak toto si vyprosím." zahlásila urazene a namierila si to priamo cez dvere, v ktorých som stál. Keby som neurobil krok vzad, isto by ma prevalcovala. Alebo ešte horšie: moje prekvapenie by ju pri náraze zrazilo na zem, ono jej štíhly zjav na opätkoch by asi len ťažko zvládol nápor mojej statnejšej postavy. Našťastie môj šiesty zmysel zareagoval skôr ako moja dočasne zmätená myseľ. Tá sa zmohla len na tiché sledovanie jej sebavedomého odchodu, sluch mi mučil hlasný klepot jej opätkov o zem.
"Vieš, kto to bol?" snažil sa ma upozorniť jeden z mojich nových kolegov na môj prehrešok. Jasné, že neviem, kto to je. Však to mu muselo byť jasné okamžite.
"Kto?" vyskočil som na neho po jeho hlúpej otázke.
"Naša generálna...ty nevieš ako vyzerá?"
"Nie, odkiaľ by som to mal vedieť?"
"Ty asi veľmi telku nepozeráš, však?"
"Nie."
Keď som sa trocha upokojil a dokázal trochu lepšie zanalyzovať situáciu, opýtal som sa: "Chceš povedať, že ju vytočilo to tykanie?"
"Jasné, že hej."
"Nie je firemná kultúra, že si všetci zamestnanci tykajú?"
"Jasné, že hej."
"Tak potom?"
Rozosmial sa, ale smiech mu zamrzol, keď uvidel, že moju otázku myslím smrteľne vážne.
"Ona nie je zamestnanec."
"Je, veď..." nedokončil som vetu, pretože mi došlo, že to nemá zmysel. Namiesto toho som zmenil tón a sarkasticky sa spýtal: "To sa jej mám kľaňať, či ako?"
"No nečudoval by som sa, keby to ocenila."
"Asi tu nie je veľmi v obľube, čo?"
"Je to typická panička, čo si myslí, že jej všetko patrí. Je lepšie sa jej vyhýbať."
"Chápem."
"Našťastie my pre ňu nie sme zaujímaví, ale z iných oddelení sa šíria reči, že vyhodila ľudí aj za takéto nedorozumenia."
"Tak žeby som si radšej ani nemal vybaľovať všetky veci?" zavtipkoval som.
"Pochybujem, že by si dala toľko námahy, aby si zistila tvoje meno. Ale radšej sa jej vyhýbaj."
Ukončil túto diskusiu kolega presne v momente, keď sa do miestnosti dovalili aj ďalší. Drahý ženský parfum z miestnosti vyprchal a nahradilo ho lacné mužské pyžmo.
Úplne som túto epizódu vypustil z mojich spomienok, ale keď sa to zopakovalo, moje spomienky sa opäť osviežili a dostal som silnú túžbu uviesť všetko na pravú mieru. S mojou extrovertne sebavedomou povahou by bolo lepšie radšej mlčať, ale to by bolo proti môjmu prirodzenému ja.
"Dobrý deň, pani generálna." oslovil som ju, no jej meno mi nevedelo prísť ani za nič na um.
"Dobrý." odvetila nezainteresovane pri vychádzaní zo zasadačky.
"Viete, chcem sa vám ospravedlniť za to tykanie."
"V poriadku." odvetila s tvárou dávno odvrátenou odo mňa. Nič ma nevie vytočiť viac ako cynický nezáujem. V sekunde som ju dobehol a nenechal to len tak. Bolo mi jasné, že výsledkom mojej snahy môže byť rýchla výpoveď v skúšobnej dobe, ale to ma ani trocha netrápilo. S kolegami sme si síce celkom sadli, ale nemal by som problém sa zamestnať aj úplne inde.
"Viete, myslel som, že všetci zamestnanci si vo firme tykajú."
"Vari som ja nejaký zamestnanec?" okamžite zastala a z očí jej sršali ohne. Bol najvyšší čas zaradiť spiatočku, čo my nie vždy išlo.
"No nie, vy ste ako naša mama, bez vás by to tu isto vôbec nefungovalo." vytvoril som trápnu ilúziu komplimentu. "I keď mama asi nebude to správne slovo vzhľadom na váš vek, ale sestra...to tiež nie je vhodné." Prekvapivo mi neskočila do reči, nechala ma smažiť vo vlastnej šťave. Zmĺkol som a naďalej ma len mlčky prebodávala pohľadom, napriek tomu som zrakom neuhol ani na milimeter.
"Ako sa to vlastne voláš?" vypadlo z nej po dlhých sekundách a ja som jej okamžite prezradil moje krstné meno v domnení, že sme sa pochopili a našli porozumenie.
"A priezvisko?" spýtala sa tónom prísnej učiteľky a mne bolo jasné, že z tykania medzi vedením a zamestnancami nič nebude. V duchu som si už balil všetky veci a rozmýšľal, či sa pokúsim vziať prácu, ktorú som neuprednostnil pred touto. Túto predstavu umocnil jej okamžitý odchod veľmi podobný tomu z prvého stretnutia.
Prekvapivo v najbližších dňoch ma nečakala žiadna výpoveď a dokonca mi stihla uplynúť aj skúšobná doba. Celkom som sa vo firme zapracovala a zapáčilo sa mi to tam. Preto pri najbližšom stretnutí s generálnou som bol zdržanlivý, hoci sa to celé vyvinulo úplne iným smerom a bolo ťažké sa zdržať mojej prirodzenej povahy. Veď posúďte:
Čo sa generálnej nedalo uprieť, bola jej dokonalá elegantnosť, ktorú si zachovávala nepretržite. Akoby sa tak už narodila a bolo jej to celkom prirodzené. Keď som k nej pristúpil do výťahu, tak som dokonca na chvíľu zaváhal, či si to nerozmyslieť. Nerozmyslel som si to. Namiesto toho som ju len sucho pozdravil a sklonil zrak.
"Á, dobrý deň pán Tykač. Dlho sme sa nevideli. Dnes pre mňa nemáte nejakú novú múdrosť?" zrazu na mňa vyskočila, akokeby sa pokúsila vyprovokovať moju hranú podriadenosť. Tlak sa mi zdvihol na dvojnásobok, pretože som tušil, o čo sa to tu pokúša.
"Mnoho, ale vás by asi žiadna nezaujímala."
“To je škoda, myslela som, že sa budeš naďalej pokúšať získať môj záujem.”
Táto odpoveď môjmu zvýšenému tlaku nepomohla, mlčky som sa ho snažil ukľudniť do hladiny normálu. Výťah konečne zastal na mojom poschodí. Nahodil som nútene milý úsmev a povedal: “Veľmi rád som vás opäť stretol. Dovidenia.” Tajne som dúfal, že žiadne ďalšie stretnutie s ňou sa tak skoro nezopakuje.
“No moment. Vari ma aspoň odprevadíš k môjmu auto a až potom sa rozlúčiš.”
“S veľkou radosťou.” odvetil som s veľkou nevôľou a zakomponoval do vety veľkú dávku sarkazmu, čo vo výsledku vyznelo prekvapivo dôveryhodne.
Kráčala predo mnou asi dva metre, jej upnutý elegantný kostým dokonale odhaľoval siluetu jej prirodzene ženskej postavy, ktorú zvýraznila ešte viac jej chôdza. Niesla sa zadymeným priestorom garáže ako kráľovná, jej zadok sa sebavedome pohupoval zo strany na stranu. Opantala ma tým tak, že som na chvíľu zabudol na jej nepríjemne arogantnú povahu.
“Prezrela som si tvoj životopis.” otočila sa tak nepredvídane, že moje oči nestihli včas presmerovať pohľad na iné miesto a smerovali naďalej na zadok. Zastala, obzrela si ma a prehovorila: “Čo sa deje pán Výrečný? Dnes si nejako skúpi na slová."
Stál som tam úplne paralyzovaný bez akejkoľvek schopnosti reagovať. Díval som sa jej do očí a snažil sa nájsť nejakú správnu vetnú konštrukciu. Nakoniec zo mňa vypadlo len: "Naozaj?", pretože môj mozog nejako stále nevedel spracovať tú informáciu s mojím životopisom.
Pokrútila hlavou a spokojne si odfúkla cez zuby. Pohŕdavejšie gesto som nezažil. Presne som vedel, čo tým chcela vyjadriť. Napriek tomu som ju nasledoval až k autu. Myslela si, že ma má prečítaného a ničím ju neprekvapím. Myslela si, že so mnou vie dokonale manipulovať a ako jej oddaný zamestnanec urobím pre jej spokojnosť všetko. A mala pravdu, netušil som ako sa z tejto stále viac uťahujúcej slučky bezpečne vyvliecť.
"Medzi hobby si si napísal, že sa venuješ fitness trénovaniu. To si napísal, aby si niekoho vo firme ohúril?" prehovorila na mňa po krátkej odmlke už v blízkosti jej luxusného auta.
"Nie, baví ma to a venujem sa tomu dlhé roky. Myslím fitness."
Opäť si ma premerala ako nejaký kus ľudského mäsa predávaného na trhu otrokov. Z kabelky vylovila kľúče a luxusné SUV sa zrazu rozžiarilo, akoby sa tešilo z jej prítomnosti. Bol som si istý, že si len plnilo svoju robotu ako ja. Stačil len jeden jej veľavravný pohľad a zrazu moja ruka stláčala kľučku a otvárala milostivej veľké dvere tak, aby si mohla pohodlne nastúpiť a ja mohol za ňou konečne zabuchnúť dvere. Sekundu na to zišlo okienko vodiča dole a do rúk mi podala akúsi vizitku so slovami: "Fajn, tak zajtra ráno o siedmej v tomto fitku."
Do pár sekúnd odfrčala preč, doslovne. Ak by jej niekto stál v ceste, mal by len zlomok sekundy na popremýšlanie, kto by sa stal obeťou takéhoto stretu, a okamžite uskočiť z trajektórie rozbehnutého monštra. Škoda len, že ja som tak neurobil pri našom prvom stretnutí a rozhodol som sa tomuto ohnivému monštru čeliť čelom a dostal sa do bodu, keď už je neskoro uskočiť. V duchu som si nadával celý zvyšok večera a zaspať sa mi podarilo až keď som si uvedomil jednu zásadnú vec. Ako potencionálny tréner sa role kompletne menia, v takom rozpoložení môžem nad ňou veľmi prirodzene získať prevahu a nastoliť status quo. A hlavne raz a navždy sa vymotať z tejto slučky.
