(súťažná) neskorá romanca v daždi

Život muža prechádza troma tragickými sexuálnymi etapami. Prvou je, keď má s kým, ale nemá kde. Druhou keď má kde, ale nemá s kým. A poslednou keď má s kým, má už aj kde, ale nemá s čím. Rád by som vám porozprával o tej prvej skôr, ako sa môj život prehupne do poslednej etapy.

Väčšine už bude asi jasné, že tento príbeh sa bude odohrávať na strednej a bude najmä o mojej spolužiačke, ktorá začala dospievať o čosi skôr. Vlastne nie ona, ale jej poprsie. Na rozdiel od väčšiny sa ich nadpriemernú veľkosť hanbila a skrývala ich v nevýrazných mikinách a širokých tričkách, čo z nej urobilo takmer neviditeľnú pre ostatných spolužiakov a spolužiačky. Ja som nebol výnimkou až do okamihu, keď ma triedna nepresadila práve k nej.

Vtedy ma po prvý raz zaujala, ale nie vďaka jej starostlivo ukrytým prsiam. Zaujali ma jej zvláštne sfarbené oči, ktorých farba by sa dala nazvať modrou, ale v skutočnosti to bola zmes rôznych farieb meniacich sa pod vplyvom okolitého prostredia. Už vtedy som v nej videl neobrúsený diamant.

Postupom času sme si vybudovali kamarátsky vzťah. Dosť často v škole chýbala a veľmi rýchlo som pochopil, že zo všetkých najviac chýba mne. Vtedy som sa najviac tešil na naše telefonáty, ktoré sa ihneď po vybavení školských povinností zmenili na rozsiahle rozhovory väčšinou filozofického charakteru. Veľmi rýchlo sme zistili, že máme na väčšinu vecí rovnaký názor. Celé sa to uberalo kamsi bez ochoty priznať si to. Dodnes nerozumiem, že som mal toľko trpezlivosti, ale vtedy mi to bolo úplne prirodzené.

Rovnako prirodzené mi prišlo navštíviť ju. Ako zvyčajne vynechávala v škole a postupne sa trebalo pripravovať na skúšku dospelosti. Ponúkol som sa, že jej prinesiem nejaké vypracované otázky po škole. Zrazu sa to zbehlo tak rýchlo, že sme na jej posteli diskutovali o nejakom veľavýznamnom diele stredovekého autora a uvažovali nad tým, ako už vtedy nadčasovo rozmýšľal. Téma sa zvrtla na lásku a vzťahy a tak. Nevedel som si predstaviť lepšiu príležitosť.

Keď nastalo ticho, pozrel som sa jej do očí. Pohľad do nich ma dokázal opantať čoraz viac. Naklonil som sa k nej a pokúsil sa ju pobozkať. Myslel som, že neuspejem. Nikdy predtým som si nebol takto neistý. Moje prvé bozky prišli tak akosi spontánne, chcel som ich a neriešil som a dopadlo to skvelo. Ale s touto spolužiačkou to bolo akosi iné, extrémne opatrné. Všetci si už dobre dlho šepkali, že spolu niečo máme a pri tom realita bola niekde úplne inde. Napriek tomu mi to neprekážalo a dával som tomu stále malú nádej. Keď som sa dotkol jej pier, stále som neveril, že sa to deje. A predsa sa dialo. Nežne som ju pobozkal a ona sa tomu nebránila.
"V pohode?" spýtal som sa jej okamžite po letnom bozku.
"Hej." odpovedala veľmi stručne.
Možno ďalší jej rozviaže jazyk. Dal som do neho o čosi viac a skontroloval situáciu znova. Ako odpoveď som však dostal: "Je to fajn, ale radšej už choď."
Dnes by som sa už nenechal tak rýchlo odbiť a spýtal by som sa aspoň na nejaké detaily. Vtedy som len vstal, s úsmevom sa rozlúčil a neskutočne šťastný odkráčal domov.

Niečo sa medzi nami zmenilo, ale bolo ťažké postrehnúť čo. Ona zbožňovala prírodu a samotu, ja som sa prispôsobil. A tak sme začali spolu chodievať na dlhé prechádzky. Akoby zázračne vyzdravela a už toľko v škole nevynechávala. Padli nejaké ďalšie letmé bozky, padli nejaké dotyky, ale postupne ich začal narúšať nedostatok osobného priestoru. Najviac sme ho mali práve v prírode, doma nám v tom bránili rodičia aj súrodenci.

Cez letné prázdniny sa odmlčala. Nechcel som na ňu tlačiť a tak som celé tri týždne čakal na odpoveď na moju poslednú správu. Až potom som sa rozhodol to nenechať len tak. Na internete som dlhé hodiny hľadal nejaké zaujímavé možnosti na výlet do prírody, ktorí by ju očaril. Nakoniec mi učarovalo jedno miesto, ktoré z nejakých dôvodov nebolo tak populárne ako chronicky známe potulky Slovenskou prírodou. Presne to mi vyhovovalo, bol to raj pre jej introvertnú dušu.

Keď som ju konfrontoval s týmto nápadom, dostal som nečakanú odpoveď: "Som na dovolenke. Vrátim sa budúci víkend."
Áno, mohlo to byť aj horšie, no prekvapilo ma to. Nikdy žiadnu dovolenku nespomínala. Ďalšie prekvapenie prišlo po dovolenke. Z ničoho nič mi napísala len: "Tak čo? Kedy pôjdeme?"
Netrebalo mi veľa, žiaľ, premenlivosť počasia na prelome júla a augusta nám v tom úspešne zabránila.
Nechcel som to už viac odkladať, takže sme sa dohodli na prvom slnečnom dni, ktorý nám august poskytol. Keď som po ňu prišiel, žiarila. A možno som bol len natešený z toho, že ju konečne po dlhšej dobe opäť vidím. Odviezli sme sa dvoma autobusmi do dediny, odkiaľ mala pokračovať naša výprava už pešo po prírode. Od začiatku medzi nami diskusia viazla, ale keď sme vystúpali o čosi vyššie, chytila ma sa od seba za ruku. Znie to ako maličkosť, ale bolo to asi po prvý raz, keď čosi iniciovala ona sama.

Keď sa nám odrazu rozprestreli výhľady na celé údolie a domčeky v dedinkách sa javili len ako malé bodky, zastala a s úžasom sledovala celú tú krásu prírody. Boli sme úplne vzdialení od ľudí aj civilizácia. Boli sme tam len my dvaja. Objal som ju a pritúlil k sebe.
"Krásny výhľad, však?" opýtal som sa.
"Nádherný."
Nežne som ju pobozkal na ucho a takto sme rozjímali dlhú chvíľu.
"Pôjdeme ešte vyššie?" spýtal som sa, pretože som vedel, že vyššie nás čakajú ešte krajšie výhľady a omnoho čarovnejšie miesto ako toto. Predsa len bola to zatiaľ len úzka cestička hustým lesom, ktorá nám na chvíľu otvorila výhľad do vzdialenejších krás prírody.
Napriek jej súhlasu sme sa na vrchol nikdy nedostali.

Počasie sa zmenilo v priebehu pár sekúnd a spustil sa prudký lejak, ktorý nás aj pod hromadou listov premočil do nitky. Nemali sme kam utiecť. Zúfalo sme si razili cestu dole, premočení a po chvíli aj premrznutí. Lejak neustával a my sme ako neskúsení turisti neboli na takúto situáciu vôbec pripravení.

Nádej svitla, keď som uprostred lesa zahliadol poľovnícky posed. Predrali sme sa hustým krovím, takže sme neboli už iba poriadne premočení, ale aj celí od blata. Z posledných síl sme sa vyštverali hore. Spontánne som si vyzliekol tričko a rovnaký pokyn som dal aj jej.
"Vyzleč si to mokré oblečenie, lebo zamrzneš."
Úplne ma zmrazila vystrašeným pohľadom.
"V batohu mám deku, čo nás zahreje." vysvetlil som jej moje nasledujúce plány. S ťažkosťami, ale bez zbytočného ostychu, sme zo seba zobliekli premočené oblečenie. Keď som jej pod dekou odopol podprsenku, už sa nebránila. Pritisol som si ju k sebe a vlastným telom som sa ju pokúsil ohriať. Triasla sa od zimy a telo mala ako ľad.
"Neboj sa, zohrejem ťa." povedal som jej vľúdne a začal som jej trieť pokožku na ramenách, zatiaľ čo si ruky tisla na jej hrudník.

Po chvíli sme sa obaja zohriali. Ticho sme sledovali, ako prúdy kvapiek stekajú po listoch a vo veľkých dávkach kropia hlinitú zem. Pôsobilo to upokojujúco. Napriek našej tragickej situácii som sa cítil maximálne bezpečne a spokojne. Pravdepodobne sme ten pocit zdieľali obaja, pretože sa spokojne zahniezdila v mojom objatí. Z neúporného trenia jej ramien som prešiel na pomalé hladenie a hlavou mi začali behať myšlienky, ktoré v hlave skrsnú každému nadržanému teenagerovi, keď sa mu v náručí ocitne polonahá žena. Keď sa nepohodlne začala hniezdiť v mojom náručí, rukou sa zaprela o mojej prirodzenie. Prekvapene na mňa pozrela a ospravedlnila sa.
"Nie, ty prepáč." opätoval som jej ospravedlnenie za moje vzrušenie.
"To je v poriadku." zareagovala neutrálne, čo mi otvorilo cestu nenechať moje vzrušenie len tak.

Nenápadne som si ju pritiahol k sebe, zadíval sa hlboko do jej nádherných očí a pobozkal ju. Usmial sa na ňu a ona na mňa. Posmelilo ma to k omnoho vášnivejšiemu bozku. Cítil som, ako sa mi jej prekrížené ruky zarývajú do mojej hrude, ale bol som si istý, že ich nezloží za žiadnu cenu. Prekvapivo po pár sekundách klesli a postupne sa pod mojím nenúteným náporom zaprela zápästiami o drevenú podlahu a nakoniec sme k nej spoločne klesli.

Ukľudnil som na chvíľu všetky moje zbúrené hormóny, aby som ju nevystrašil. Veľmi nápadne som jej začal rukou prechádzať po lopatkách.
"Prezraď, kde ich máš?"
"Kde mám čo?" pozrela na mňa prekvapene až vydesene. Možno si myslela, že som totálny amatér a hľadám jej veľké prsia na chrbte.
"Krídla predsa."
"Hehe, aké krídla?" začala chápať moju poetické naladenie.
"Veď tvoje? Taká krásna duša v takom krásnom tele nemôže byť z nášho sveta."
"Prestaň."
"A čo ak nie?"
"Tak sa budem hanbiť."
"Hanbiť za čo?"
"Počúvať to...hovoríš to tak vážne, akoby to bola pravda."
"A nie je?"
"Nie."
"Mám ťa radšej bozkávať?"
Mykla plecami ako jej typický znak neurčitosti, ale pre mňa to bol pokyn k pokračovaniu. Neopatrne som vytiahol svoju ruku spod deky, následkom čoho som odhalil väčšinu jej tela. Prehliadol som si ju a úplne nadšene prehlásil: "Si fakt nádherná."
A ona skutočne bola, vzhľadom k jej výrazne ženským proporciám, zostávala jej postava pomerne štíhla a pevná. To isté sa dalo povedať o jej prsiach, ktoré by jej závideli aj ženy so silikónmi od najlepších plastických chirurgov.

"Smiem?” spýtal som sa ako gantleman skôr ako som priložil moju ruku na miesta, ktoré bývajú zvyčajne zahalené.
“Ak chceš.” odpovedala zahanbene. Chcel som. Chcel som jej nežnú pokožku hladiť až do bezvedomia. Dráždiť jej nervové zakončenia do maximálnej sýtosti. Všimol som si, ako zavrela oči a oddala sa tomu.

Postupne som klesal od jej krku k prsiam až po brušku do jej lona, ktoré ešte stále ukrývalo jej od dažďa premočené gaťky. Pozrel som sa na ňu so vzrušením, nenápadne uchopil tenkú látku na bokoch a veľmi pomaly začal ťahať dolu. Očakával som nemé protesty, ale absolútne nič sa neudialo, iba sa trocha zamrvila, čo mi uľahčilo zosunúť ich z jej pevného zadku. Odhalila mi jej nenápadné blonďavé ochlpenie a ja som sa pri prvej možnej príležitosti ponoril medzi jej nohy. Bol som totálne vzrušený a nadšený, že sa to konečne deje. Napriek tomu som zostal vytrvalý a poctivo čakal, kým odhalím jej vzrušenie.

Po dlhom a neúprosnom snažení som sa dočkal odmeny. Pomedzi neustály klepot kvapiek sa priestorom ozvali nenápadné nežné vzdychy. Ucítil som, ako sa jej lono začalo sťahovať a zrazu ma úplne zovrela medzi stehnami. Chvíľu som pokračoval, aby som ju následne nechal vychutnať pozostatky z možno jej prvého orgazmu.

“Páčilo sa ti to?” spýtal som sa citlivo, keď som sa vrátil naspäť do jej náručia.
Prikývla, dokonca som mal pocit, že veľmi potichu vyslovila: “Áno.”
To bol obrovský progres oproti jej neustálemu neistému prikyvovaniu. Posmelený touto skutočnosťou som vyrazil do snubnej ofenzívy.

Po vášnivých bozkoch a nežnom hladení som sa k nej pritisol, aby ucítila, ako veľmi som vzrušený a naznačil, čo nebolo ani treba naznačovať. Opäť nahodila ten jej nerozhodný pohľad, ale bola by škoda teraz cúvnuť.

Snažil som sa byť maximálne nežný, ale to množstvo príjemný pocitov sa vo mne búrilo, takže si presne nepamätám, či som do toho vložil viac citov alebo emócií. Pamätám si len, ako som po pár sekundách narýchlo vyťahoval moje nekontrolovateľné vzrušenie z jej lona a nekontrolovateľne som ho rozprskával na všetky strany.

“Prepáč, ja už som nedokázal dlhšie vydržať.” odpovedal som zahanbene zotierajúc z jej tela moje tekuté plody vzrušenia, ktoré stratilo kontrolu.
“To nevadí.” usmiala sa a sledovala, ako upratujem tú pohromu.

Už som sa na druhé kolo neodvážil, takže sme sa k sebe zostali len túliť. Prečkali sme nekonečný lejak a tesne pred zotmením sme sa dostali do dediny. Celý premočení a zablatení.

Nezostalo mi vtedy nič iné, ako zavolať otcovi, aby prišiel po nás. Autobusy už nechodili a prenocovať sme tam nemohli.

Napriek komplikovaným podmienkam s miestom sme si milovanie stihli ešte niekoľkokrát zopakovať a môj výkon nebol ani zďaleka taká tragédia ako vtedy, ale už to nebola taká romanca. Vlastne to bola celkom nuda. To, čo sa udialo na posede v lese bolo výsledkom precíznej trpezlivosti. Neskôr som jej pasivitu vnímal stále viac intenzívnejšie a postupne sme sa od seba vzdialili aj po ostatných stránkach.

“Tak, aké to s ňou bolo?” vyzvedali odo mňa ostatné baby na dozvukoch po maturite. Ona samozrejme neprišla, ľuďom ako aj spoločenským akciám sa vždy vyhýbala. A ja som sa ju tam nesnažil nasilu dotiahnuť, nemalo by to zmysel, keďže náš vzťah vrátane kamarátstva sa už rozpadol, len nikto z nás dvoch si to nebol ochotný priznať.
“To zostane naším tajomstvom.” snažil som sa ich odradiť od akýchkoľvek dalších otázok. Nebol som úplne úspešný, ale moje občas prelomené rozprávanie ich upútalo. S trochou alkoholu išli zábrany mierne bokom…a zvyšok je nakoniec na úplne inú poviedku.
________

Ak sa vám poviedka páčila, nezabudnite ju označiť ako “Páči sa mi to”, keďže sa jedná o súťažnú poviedku, posuniete ju tak bližšie k víťazstvu a väčšej motivácii písať ďalšie poviedky. A určite poteší aj nejaký zaujímavý komentár napríklad v podobe vašich spomienok na najväčšie školské lásky. Ďakujem a do čítania, priatelia.