Niekto sa pozerá

Teplý augustový deň. Žena v ľahkých letných šatách prichádza domov, otvára dvere bratislavského bytu v centre. Mäkké lúče odchádzajúceho slnka kradnú jej identitu,nechávajúc len jej obrysy.

Detail na obnažené plecia odhalí spotenú opálenú pokožku.
Roztržitým pohybom unaveného človek sa vyzúva z kožených šľapiek a bosá prejde do kuchyne.

Cez otvorený balkón dolieha ruch spoločného dvora, miestami rušený údermi do klávesnice z ktoréhosi bytu oproti.

Žena, nie dievča ale žena v najlepších rokoch, odhŕňa záclonu, snažiac sa rozprúdiť nehybný vzduch. Púšťajúc jednou rukou rádio, druhou si rozopína šaty. Podmanivý hlas Boba Dylana naplní miestnosť.

Šaty sú dole, dáva ich na ramienko v chodbičke. V žltom spodnom prádle vchádza bosky do kúpeľne.
Tečie voda. Žena čupí vo vani a sprchuje sa. Vidíme ju cez pootvorené dvere. Detail na mokrý chrbát.

Strih.

Zahalená do osušky sa vracia do kuchyne, kde Dylana vystriedal akýsi starý letný hit. Sprcha ženu schladila, vrátila sa jej nálada. Otvára osušku a suší si vlasy.
Vidíme ju detailne, od nalakovaných prstov na nohách, cez lýtka, stehná, zadok, chrbát, plecia. Sušiac si vlasy, po pamäti prichádza k balkónu, zabudla zastrieť záclonu.

Veci sa stanú súčasne. Registruje ticho, údery do klávesnice kdesi tam vonku prestali, úchytkom zbadá v dome oproti muža. Skláňa zrak v panike.

Stojí tam nahá.

Ruky hore držia osušku na hlave.
Muž, nie, je to skôr chlapec, na ňu stále hľadí. Pozerajú si do očí.
Nahnevano prudko zatiahne záclonu.

Nahnevaná na seba aj na drzé chlapčisko. Nehýbe sa, stojí, vzrušená. Čo ju hnevá ešte viac. Nemala to už tak dlho. Odkedy odišiel. Zbaliac si veci, bez slova.
Ticho klávesnice je zlovestné. Vidí ho, cez priesvitné sito záclony. Nevie či ju tiež vidí, ale stále je tam.

Uvedomí si, že záclona ju halí len po stehná. Teda on ISTE VIE, že je tam. Áno, vie to! Drzáň. Sedí a zíza. Čo skamenel?!

Skrytý pohľad na mladíka - neskamenel, čosi sa plazivo hýbe.
On si TO robí!

Teraz je už naozaj vytočená, nasraná, pleskne balkónovými dverami.
Nevie sa odtiaľ pohnúť, je neskutočne vzrušená. Chce TO.
Tak on si to robí, civiac na ňu a ona má ostať tak? To iste.
Otvára opäť dvere. Je stále tam. Nič nerobí, len sedí. Ba áno, tá jeho ruka sa hýbe. Sledujúc jeho rytmus, prechádza si rukami po prsiach. Ony ho vidia tiež. Drzo ako on, drzo ako jeho ON.

Ľahko si štipnúc bradavku prechádza ľavou rukou na ŇU. Je leto, je letná. Hladká, po kúpeli zamatová. Ruka sa vracia mimo záber, začuť pery, ruka sa vracia späť a nasleduje jeho rytmus.

Robí si to, hľadiac mu do očí. V duchu tŕpne. Bože nech nik iný nie je v okne.
Nevie prestať, vie že neprestane. Nebadane stupňujú. Tempo, aj porozumenie.
On sa hanblivo usmial, síce mu nevidí celkom do tváre, ale cíti to. Nevydržala a opätovala.

Už nič netaja, nehrajú. Hrajú sa každý sám, a predsa spolu.
Mladík, je to ešte mladík. Prehral. Neznáma sila ho skrútila, nepomohli ani zaťaté svaly. Dobre to vidí, a jej tempo stúpa, je už šialené, aj tak stupňuje.
On tam ďalej stojí, a hľadí. Ona už ... to má, ešte sekundu, ešte sekundu.

JE.

Nevie prečo, ale nakoniec mu zamávala.

Strih.

Ráno ju čaká pred dverami kytica žltých kvetov.