Posledná izba v horskom hoteli

S kolegyňou Naďou sme sa nemali radi od prvého momentu, keď sme sa stretli na porade. Naďa bola tým hlasným, večne nespokojným hlasom, ktorý neustále upozorňoval na to, čo všetko sa môže stať, ak sa spustí mnou navrhovaný projekt. Sama však nikdy neprišla s vlastnou iniciatívou, no vždy mala poruke minimálne päť argumentov, prečo môj návrh nie je dobrý. Ja som bol ten, kto vymýšľal a navrhoval nové projekty. Ona bola tá, ktorá ich vždy spochybňovala, bála sa dôsledkov ich realizácie, a preto ich odmietala.

Zazerali sme na seba cez celú kanceláriu a jediné, čo nám pomáhalo udržiavať prímerie, bola vzdialenosť medzi našimi stolmi. Denne sme sa nanajvýš pozdravili, no tým sa naša komunikácia väčšinou končila.

Naďa bola inak celkom pekná žena. Nižšia, útla blondínka s menšími prsiami a drobným zadkom. Pravidelne cvičila a bolo to na nej aj vidieť, no práve takýto typ postavy ma nikdy veľmi nepriťahoval. Nebola to žena, za ktorou by som sa na ulici automaticky otočil.

Obliekala sa decentne. Najčastejšie nosila čiernu sukňu pod kolená a bielu blúzku. Nebola úplne mojím typom, no mala v sebe niečo, pre čo som sa na ňu občas zadíval dlhšie, než bolo potrebné. Aspoň to bolo na nej príjemné, pretože okrem jej vzhľadu som na nej dovtedy veľa pozitívneho nevidel.

To som si však myslel iba do momentu, keď sme spolu išli na služobnú cestu do Tatier.

Na konferencie sme z firmy chodievali viac-menej pravidelne. Táto konkrétna bola pre nás dôležitá, preto sme na ňu išli dvaja – Naďa a ja. Obaja sme o tom vedeli niekoľko týždňov dopredu a ani jedného z nás tá predstava zvlášť netešila.

Keďže sme bývali v rozličných mestách, každý sme cestovali vlastným autom a cestovné náklady sme si mali dať preplatiť neskôr. Do hotela som prišiel prvý a bez problémov som sa ubytoval v peknej, priestrannej izbe s veľkou manželskou posteľou.

V ten večer som už nemal nič naplánované. Po večeri som si ľahol do postele a konečne si našiel čas na novú knihu od Jo Nesbøa. Vonku sa postupne zhoršovalo počasie. Vietor udieral do okien a sneh čoraz hustejšie zakrýval cestu aj parkovisko pred hotelom.

Po niekoľkých minútach sa však zrazu otvorili dvere.

Vo dverách stála Naďa. V jednej ruke držala kufor, v druhej mobil a na tvári mala výraz, z ktorého som okamžite pochopil, že ani ona netuší, čo sa práve deje. Najskôr sme si obaja mysleli, že dostala nesprávnu kartu. Zavolali sme preto na recepciu.

Po krátkom preverovaní sa ukázalo, že chybu urobila naša firemná sekretárka. Namiesto dvoch samostatných izieb rezervovala jednu dvojlôžkovú izbu pre nás oboch. Recepčná sa nám ospravedlnila, no zároveň vysvetlila, že hotel je prebiehajúcou konferenciou úplne obsadený. Voľná izba nebola ani v neďalekých hoteloch. Situáciu navyše komplikovalo počasie a čoraz horšia zjazdnosť ciest.

Nejaký čas sme sa ešte snažili nájsť iné riešenie. Napokon sme sa však museli zmieriť s tým, že tú noc strávime v jednej izbe.

Naďa bola po dlhej ceste viditeľne unavená. Položila kufor k skrini, vyzula si topánky a na chvíľu si sadla do kresla pri okne. Až vtedy si všimla knihu, ktorú som mal položenú na posteli. Jo Nesbøa už čítala. Knihu poznala a s pobaveným úsmevom naznačila, že by mi pokojne mohla prezradiť, kto je vrah.

Po prvýkrát za celý deň som trochu pookrial. Okamžite som ju s jemným úsmevom upozornil, nech sa o to ani nepokúša.

Bola to vlastne prvá normálna vec, o ktorej sme sa spolu rozprávali bez hádky, narážok či pracovného napätia. O chvíľu sme si na stole všimli fľašu vína, ktorú hotel pripravil ako pozornosť pre hostí. Ponúkol som sa, že ju otvorím. Naďa sa na ňu chvíľu pozerala a potom uznala, že po takej dlhej ceste a po všetkom, čo nás v ten večer postretlo, si pohár vína pokojne môžeme dovoliť.

Čas pomaly plynul, za oknami mizlo denné svetlo a pribúdala tma. Jedna prázdna fľaša vína už stála pri smetnom koši a z druhej som práve nalieval do našich pohárov. Naďa mala vyzuté čierne topánky a nohy skrčené pod sebou. Blúzku mala jemne rozopnutú, o jeden gombík viac, než by sa dalo považovať za slušné.

„Vieš, mne sa vlastne páčia tie tvoje návrhy. Ja len... čo ti poviem, som opatrná. Mám strach z nových vecí a radšej hrám všetko na istotu. Ale aj tak ti musím povedať, že sa mi páči, aký si, a páčia sa mi aj tvoje návrhy. Dokonca by som mohla povedať, že ťa tak trochu obdivujem,“ priznala, zahanbene sa usmiala a odpila si z vína.

V tom momente som sa nezmohol ani na slovo. Za celé tie roky to bolo vôbec prvýkrát, čo som od nej počul akékoľvek pozitívne vyjadrenie o mne. Pozerala sa na mňa, hrala sa so stopkou pohára, krútila ju medzi prstami a nie a nie odtrhnúť pohľad od mojich očí.

„Idem sa osprchovať. Celý deň som v tomto oblečení, určite ma už aj trochu cítiť,“ povedala zrazu a pomaly sa postavila.

Ja, ako správny chlap, ktorý už má čo-to za sebou, som vstal spolu s ňou, pristúpil k nej a začal robiť to, čo mi ide celkom dobre.

Zvádzanie.

Prišiel som tesne k nej, postavil som sa pred ňu a nadýchol sa nosom.

„Máš pravdu, trochu ťa cítiť. Ale poviem ti... mne sa to páči. Tvoja vôňa po celom dni sa mi páči viac než všetky parfumy na svete. Milujem, keď je žena prirodzená.“

Jej oči sa otvorili ešte viac a tentoraz nebola schopná slova ona.

„Hovoríš, že si celý deň v tomto oblečení, však? Tak potom som zvedavý na toto,“ povedal som a s týmito slovami som si pred ňu kľakol.

Jemne som jej nadvihol sukňu tak, aby som mal nohavičky presne na úrovni očí. Naďa sa ani nepohla. Priblížil som nos k jej nohavičkám, dotkol sa ich špičkou nosa a zhlboka sa nadýchol.

„Mňam,“ povedal som. „Voniaš krásne. O to viac som zvedavý, ako asi chutíš.“

S týmito slovami som jej jazykom jemne prešiel po vlhkých nohavičkách. Chytil som ju rukami za boky a začal ju lízať cez ne. Raz rýchlo, potom pomaly, špičkou jazyka aj celým jeho povrchom. Zrazu som zacítil jej ruku vo svojich vlasoch, ako ma tlačí ešte hlbšie k sebe.

Nasmeroval som ju k posteli, na ktorú si ľahla. Odtiahol som jej nohavičky nabok a konečne sa bez prekážok pustil do lízania jej šťavnatej vagíny. Bola taká mokrá, že keby som mal pri sebe uterák, dal by som ho pod ňu. Naťahoval som jej pysky, vnikal do nej jazykom, cmúľal a jemne hrýzol jej klitoris.

Naďa vzdychala a jej stehná mi drvili hlavu, keď ich silno stláčala k sebe. Špičkou jazyka a následne celou jeho plochou som zaútočil na jej klitoris. Netrvalo dlho a dosiahla orgazmus. Kričala, nohy sa jej triasli a prsty zarývali do mojich vlasov. Vyčerpane zostala ležať a prerývane dýchala.

Presunul som sa k jej hlave a jemne ju bozkával po tej chutnej tvári. Popritom som jej rozopínal blúzku a vyslobodil z podprsenky jej malé, pevné prsia. Naslinil som si prostredník a prstenník ľavej ruky a zároveň s tým, ako som jej začal lízať bradavky, som do nej týmito dvoma prstami vnikol.

Končeky prstov som zohol a začal som zvnútra masírovať jej bod G. Naďa okamžite zareagovala a začala stonať ešte hlasnejšie než pri dráždení klitorisu. Kombinácia sania bradaviek a pohybov prstov sa jej očividne páčila.

Nemusel som sa ani pozerať medzi jej nohy, aby som vedel, čo sa deje. Prsty aj celú dlaň som mal od nej mokré. Začal som prstami a dlaňou do nej rytmicky prirážať a zahnutými končekmi prstov jej stále masíroval bod G. Zintenzívnil som tlak aj sanie na oboch jej bradavkách.

„Ach, Božeeee...“ doslova zakričala, prehla sa v chrbte a jemne ostriekala moju ruku.

O pár sekúnd sa úplne vyčerpaná zvalila na posteľ a... rozplakala sa. Od šťastia, od emócií, od toho všetkého. Priklonil som sa k nej, bozkával jej slzy a hladkal ju. Aj keď som bol poriadne nadržaný a chcel som do nej vniknúť, vedel som, že práve teraz na to nie je vhodná chvíľa.

Zvyšok noci sme strávili spolu a ráno nás zobudil budík len niekoľko minút pred začiatkom konferencie.

Takto napokon vyzeral celý náš pobyt v Tatrách. Na konferencii sme síce sedeli vedľa seba, robili si poznámky a pred kolegami sa tvárili profesionálne, no pri každej prestávke sme sa vracali na izbu. Viac času sme strávili tam než v konferenčnej sále.

Keď som v pondelok ráno prišiel do kancelárie, položil som našej sekretárke na stôl čokoládu. Poďakoval som jej a len tak mimochodom poznamenal, že nás omylom ubytovala v jednej izbe.

Nechápavo sa na mňa pozrela. Vraj to nebol žiadny omyl. Naďa jej osobne povedala, že sme sa tak dohodli. Tvrdila, že chceme firme ušetriť náklady a spoločná izba nám nebude prekážať.

Zostal som pred jej stolom stáť s otvorenými ústami. Celý víkend som si myslel, že som zviedol ja ju. V skutočnosti to však od začiatku bolo presne naopak.