Daniel

Bol studený večer. Nebola som spokojná s dnešnou spoločnosťou a môj manžel zabudol, že nie je na oslave sám. Venoval sa všetkým ženám iba mňa si ani len nevšimol.
Celý mesiac som zháňala šaty, dohadovala si kaderníčku, aby som bola úžasná, dokonalá a hriešne zvodná. Chcela som ho prekvapiť. Chcela som byť preňho dnes večer za Bohyňu.
No boli to všetky ostaté. Na mňa pozrel iba doma pri odchode.

-Si si mohla obliecť aj niečo menej vyzývavé. – bolo jediné čo mi v ten večer povedal.

Chcelo sa mi plakať a nikam som nemala chuť ísť. Stála som tam s pohárom šampanského v ruke a pozerala na ľudí okolo s úsmevom na tvári akoby som bola dokonale šťastná. Proste nikomu nedať najavo ako veľmi ma bolí, že človek ktorého milujem ma tak zraňuje.
Vtom do mňa niekto vrazil a vyrazil mi pohár z ruky. Preletel cez pol miestnosti a skončil na dlážke rovno pod nohami môjho muža.

-Nevieš dávať pozor?-zakričal na mňa.
-Prepáčte to som bol ja. Zavadil som o obrus a vrazil do mladej pani. Je to moja vina. – ospravedlňoval sa mladý muž stojaci vedľa mňa. Stále ma držal za ruku.

Zachytil ma v poslednej chvíli inak by som spadla pri jeho nešikovnom manévri utiecť pred hordou žien, ktoré sa naňho tlačili.

-No vidíte. Ešte Vám aj stála v ceste. Ospravedlňujem sa za ňu. Je úplne nemožná. – povedal môj manžel a snažil sa napraviť golier mladému mužovi.
-Vážne za to nemôže. Ste v poriadku? – otočil sa ku mne a všimol si, že som zbledla a v očiach mi už na končeku viseli slzy.

Nemám rada ak ľudia vidia moju nemohúcnosť. To, že nie som dokonalá a že moje šťastie je len pretvárka. Otočila som sa a chcela som zutekať. Ale zabudla som na podstatnú vec. Mladý muž ma stále držal za ruku a nepustil ma ani teraz. Nevydržala som to a slzy vykĺzli z očí von. Bolesť sa nedala udržať hlavne kvôli môjmu mužovi, ktorý stále pokračoval.

-No a úžasné už reve. Nie že si prekážala túto pánovi riaditeľovi, ale ešte aj budeš robiť cirkus. A to nehovorím o tom rozbitom pohári. Ešte dobre, že bol prázdny. Vieš ako by to bolo....

Už som ho nevládala počúvať. Zablokovala som si sluch. Zhlboka sa nadýchla. Voľnou rukou si utrela decentne oči. Otočila sa a pozrela najskôr na môjho muža a potom na už ako mi bolo povedané pána riaditeľa.

-Ospravedlňujem sa za môjho manžela, že je tak hysterický. Ale čo už muži. Poznáte to. – usmiala som sa cez bolesť čo som cítila. Cez poníženie a všetku tú nenávisť voči manželovi, ktorú som v tom momente cítila.

- A pán riaditeľ nič sa nestalo. Som v poriadku môžete mi pustiť ruku. – povedala som najpokojnejšie ako sa v tom momente dalo povedať. Opäť som vykúzlila dokonalí úsmev a keď uvoľnil zovretie odkráčala som preč.

Celá sála samozrejme pozerala našim smerom. Z úplne smiešnej situácie, ktorú by si nik nevšimol môj manžel opäť urobil divadlo. Vošla som do haly a šla si vziať kabát. No lístok mal manžel. Nemám chuť s ním rozprávať. Ani dnes ani zajtra. Vyšla som von. Počasie mi neprialo ešte viac. Ochladilo sa a začali padať prvé tohtoročné snehové vločky.
Spomenula som si na začiatok zimy keď som bola dieťa. Tieto večery, keď som sedávala pri okne a pozorovala s otcom snehové vločky. Vedeli sme presedieť aj hodiny.
Vtom som pocítila na svojich ramenách niečo teplé. Kabát. Niekto na mňa položil kabát. Obzrela som sa.

-Určite Vám je zima. Predpokladám, že lístok do šatne má manžel.
Iba som prikývla. Úprimne som sa necítila pri ňom príjemne. Ešte stále som počula a cítila celú situáciu, ktorá sa udiala dnu.
-Nič si z toho nerobte. Prepáčte, že to poviem, ale Váš manžel je blbec. A vážne nerozumiem ako taká krásna a inteligentná žena môže akceptovať po svojom boku takého hlupáka. Viem, že ma do toho nič nie je. Ale nadalo mi.- sklonil hlavu.
-Ďakujem. Láska je slepá. Tak mi hovorievala stará mama. A v mojom prípade aj dosť inteligenčne obmedzená. – usmiala som sa pozrela naňho.
Chvíľu sme iba na seba hľadeli a potom sa rozosmiali.
-Pôjdete dnu? Vonku je dosť chladno a kabát mám iba jeden.
-Nie, dnu už nepôjdem. Zavolám si taxík a pôjdem domov zbaliť veci.
-Odchádzate?
-Bude to tak najlepšie.
-A kam?
-Domov.
-Áno. Myslel som, že kam odchádzate keď idete baliť?
Usmiala som sa. Ďalšia trápna situácia.
-Myslím, že operácia očí sa podarila a asi som prvý exemplár, ktorému inteligenčný kvocient stúpol v priebehu pár minút a viac ako 100. Takže odchádzam od manžela. Kam? To neviem, ale určite dosť ďaleko aby som ho už nikdy nemala šancu stretnúť. – Usmiala som sa ale obaja sme vedeli, že je to iba hraný úsmev.

Vošli sme dnu. Dala som mu kabát a zavolala si taxík.

-Za 15minút príde čierny peugeot. – povedala mi slečna do telefónu.
Jupííí ešte 15minut byť v tejto blbej budove. Nebola som nadšená ale nič iné mi neostávala iba čakať. Ísť domov na opačný koniec mesta len v šatách by bola hlúposť.

-Hľadám ťa už dobrú pol hodinu. Kde si?
-Ale netrep. Veď len pred pred 5minútami si robil cirkus na celé kolo v sále.- ani som sa naňho neotočila. Nemala som chuť ho vidieť.
-A čo tu stojíš ako taká hlupaňa? ...
Chcel povedať ešte niečo ale to už som nevydržala otočila sa a moja ruka pristála na jeho líci.
-A dosť. Ak máš problém odkráčaj tam kde si bol doteraz. Ale ešte vyjde z tvojich úst na moju adresu jediná hláska tak pristane moja ruka na tvojej tvári ešte raz.
Pozeral na mňa.
-Ty si sa zbláznila?
Chcela som udrieť znova, ale pocítila som, že moju ruku niekto zadržal. Otočila som sa a bol tam pán riaditeľ. Znova on. Oči mi blčali od hnevu, zúfalstva, hanbi.

-Pán kolega. Choďte sa zabávať a ja odveziem Vašu pani manželku domov.- usmial sa
-Na psychiatriu ju odvezte. Tam patrí. Chudera hysterická. – súkal zo seba
-Prosím, môžem lístok do šatne aby som jej mohol vziať kabát.
Nepovedal ani slovo podal lístok a odišiel. Chcela som si vziať lístok ísť po kabát a odísť.
-Prinesiem Vám ho.- usmial sa.
Keď mi priniesol kabát akurát prišiel aj taxík. Obliekol mi kabát a šiel som ňou von.
-Ďakujeme. Odveziem slečnu domov. – podal peniaze taxikárovi a otočil sa ku mne.
-Prepáčte, ale nemám záujem aby ste ma vozili domov. Zvládnem to aj sama. – povedal som trochu nahnevane. Ale nemala som chuť aby ma niekto vyvážal a zabával sa na dnešnom nepodarenom večere.
Vzal ma za ruku a nič nepovedal. Chvíľu som stála ale keď sa otočil ku mne a povedal, že sa iba prejdeme.

-Prospeje Vám to. Mám rád keď padá sneh. Neskutočne ma to upokojuje.
Opäť som si spomenula na moje detstvo. Prestala som protestovať a šla som. Keď sme prešli pár ulíc zabočil do brány. Zastavila som sa.
-Poďte. Je tu úžasný podnik. Dáme si varené víno a zavolám taxík aby nás odviezol domov. Sľubujem.

Podnik bol maličký a útulný. Bol tam krb a teplučko. Objednal varené víno. Sadla sme si do pohodlnej sedačka. Naše oblečenie sa vôbec nehodila do spoločnosti, ktorá v podniku bola ale nikto to neriešil. Sadol si oproti mne do fotelky.

-Mrzí ma, že som Vám pokazila večer.
-Mne? Práve naopak. Mal som možnosť odtiaľ odísť. Hneď ako ste vošli do sály som si Vás všimol a snažil sa, prísť k Vám. Celý večer ste tam boli taká sama. Nechápem. Ak by som mal takú nádhernú ženu tak sa od nej nepohnem. A prosím, neberte to že Vám lichotím aby som Vás zviedol. Iba hovorím pravdu.

Rumenec mi polial celú tvár. Niečo také som už dávno nepočula. A bolo to strašne úžasné.Sedeli sme tam dlho. Rozprávali sa a už ani neviem o čom. Niekoľkokrát mi zazvonil telefón a keď som si všimla, že to volá manžel nebrala som to. Prestali sme si ho všímať. A po čase prestal zvoniť.Keď sme dopili už asi tretí pohár vína mi začalo stúpať do hlavy.

-Už by som mala ísť domov.
Neprotestoval. Zobral telefón zavolal taxík a pomohol mi do kabátu. Taxík neprišiel ale jeho súkromný vodič áno.

-Marek, odvez mladú pani domov. A dávaj na ňu pozor aby sa jej nič nestalo. – usmial sa ako v starých filmoch zobral mi ruku a pobozkal hánky. Usmiala som sa zalial ma pocit vďačnosť za dnešný večer.

Prišla som domov a bola som vďačná, že manžel ešte nebol doma. Zobrala som si kufor zbalila si dôležité veci a odišla.Bolo okolo tretej hodiny ráno. Vyšla som pred barák a kráčala na zastávku. Nevedela som kam pôjdem. Ale bola som si istá, že v tom byte s tým mužom neostanem.Vtom pri mne zastavilo auto, ktoré ma viezlo domov. Vystúpil Marek.

-Môžem Vás niekam zviesť? – opýtal sa.
-Sledujete ma? – ostala som naňho pozerať.
-Nie. Ale keď ste vystúpila volal Daniel aby som šiel za vami a skontroloval či Vám manžel neublížil.

Daniel? Kto je Daniel? Pán riaditeľ. Jasné. Sedeli sme spolu asi 5hodín ale ani jeden sme nepovedali svoje meno. Vtedy som si uvedomila aké je to čudné.

-Tak kam Vás môžem odviesť?
-Zatiaľ nikam nejdem. Iba som potrebovala odísť z toho bytu aby som už nestretla manžela. – uvedomila som si, že vážne nemám kam ísť.
-Môžem Vás odviesť do hotela. Je to hotel mojej priateľky. Nič veľkolepé iba malý rodinný podnik. Ak teda nevadí.
Rozplakala som sa. Konečne po celom hroznom dni som sa rozplakala.
-Ďakujem. – snažila som sa vykoktať cez plač.

Vzal mi kufor a otvoril dvere. Nastúpila som ale slzy mi stále tiekli.Keď zastavil zobudila som sa. Zaspala som. Koľko sme šli keď som zaspala? Vystúpila som a snažila sa poobzerať sa okolo seba. Boli sme niekde netuším kde.
Predo mnou stála úžasná chata z dreva. V oknách mala vyšívane záclonky a muškáty. Rozkvitnuté muškáty. Teraz v zime? Vošli sme dnu a už nás čakala jeho priateľka.

-Mária. – podala mi ruku útla usmiata žienka. Mala dlhé svetle vlasy a čokoládové oči. Odprevadila ma do izby na prízemí. Poďakovala som sa a jedine po čom som túžila bola sprcha.
-Kde to vlastne sme? - opýtala som sa keď odchádzala.
- Sme kúsok od Trnovca. Choď si pospať. Pomôže to.
Zobudilo ma zvonenie telefónu.
-Prosím? – zdvihla som
-Kde si? Čo to má byť, Ako to, že nie si doma? – spustil na mňa môj manžel
Zložila som. Vypla telefón. Obliekla sa a vyšla von z izby.
Pri stole sedela Mária, Marek a Daniel. Ostala som stáť.
-Dobré ránko. – povedal Daniel vstal a chytil ma za ruku. – Poď sa naobedovať a pôjdeme sa prejsť. Čo ty na to?
Nič som nepovedala iba som si sadla a pozerala na nich.
-Prepáčte čo to má znamenať?
-Prepáč. Marek mi volal keď ťa doviezol, že keď od teba odchádzal zaspal v aute a keď sa prebral tak ťa videl na zastávke a šiel za tebou. A že ťa priviezol k Márii. Tak som sadol do auta a prišiel. Prepáč po dnešnom večere s tebou to bola jediná vec, ktorá ma napadlo. Opäť ťa vidieť.

Dojedli sme a šli sa prejsť. Okolie bolo naozaj nádherné a zabudla som na posledné hodiny môjho nezdareného života.
Vtom na Daniel objal.

-Musím to urobiť.- stihol povedať a dal mi pusu.
Neodtiahla som sa. Nevládala som. A jeho bozk bol ako neskutočná náplasť na moju ubolenú a poníženú dušu. Ako keď vás v lete spáli slnko a príde niekto kto vám na spálenú kožu dá studenú smotanu. Neskutočná úľava. A to som cítila keď ma bozkával.
Ani neviem ako buchli dvere na mojej izbe. Zhodil zo mňa kabát, blúzku a studené ruky sa dotkli môjho rozhorúčeného tela. Iba som jemne sykla. Neodtiahol sa, práve naopak pritiahol si ma bližšie k sebe. Milovali sme sa. Venoval sa môjmu telu. Jemne, nežne a dlho. Nezabúdal mi vždy jemne do ucha šepnúť aká som krásna.
Ležal vedľa mňa a držal ma v náručí. Sen každej ženy.

-Si úžasná a krásna žena. – šepkal mi do ucha a bozkával mi krk.

Niekto zaklopal. Dvere sa otvorili a vo dverách sa ukázala Máriina hlava.

-Môžeme sa pridať? – usmial sa a nečakala na odpoveď a vošla dnu. Sadla si na pohovku vedľa krbu. Bola to jediná izba s krbom. Predpokladám, že kvôli Danielovi som ju aj dostala.Vošiel aj Marek a mal v rukách podnos s pohármi a fľašou vína.

-Idem ešte zobrať nejaké fľašky. Viac som nezvládal.- usmial sa a opäť zmizol.
Daniel mi podal jeho košeľu. Obliekla som sa vzala deku a sadla si na pohovku k Márii. Ani som si nevšimla, že vlastne sa už zotmelo.

-Koľko je hodín?- opýtala som sa.
-Deväť. – povedal Marek, ktorý práve vošiel do izby. Nalial víno a podal nám poháre.
-Ružové. Môže byť?
Sedeli sme a rozprávali. Teda rozprávali hlavne Mária a Marek. Daniel ma objímal a bozkával na krk. Dozvedela som sa ako začali podnikať. Ako sa Daniel stal riaditeľom a prečo mu Marek robí vodiča.

-Bolí ťa chrbát však? – opýtala sa zrazu Mária.
-Ani netušíš ako. Mávam neskutočné bolesti.
-Poď. – vzala ma za ruku a prešli sme k posteli.- Ľahni si. Okrem toho, že úžasne varím robím aj masérku.Vzala krém a začala mi masírovať nohy. Bože normálne úľava. Zavrela som oči a vychutnávala som úľavu.
Keď prišla vyššie začala mi masírovať zadok. Jemne sa mi dotkla aj mušličky. Vnímala som to ako súčasť masáže. Ale bolo to príjemné. Chcela som aby sa dotýkala viac. Ako by mi čítala myšlienky a prešla mi jemne palcom od klitorisu smerom hore až k zadočku. Iba som vydala jemný vzdych. Pochopila a pokračovala ďalej. Jemne ma dráždila. Ale iba chvíľku. Rukami prešla na kríže a na chrbát. Obkročmo si na mňa sadla a ja som zacítila jej mušličku na sebe. Vzrušilo ma to ešte viac.

-Otoč sa.- povedala mi jemne.
Ani neviem kedy sa stihla vyzliecť. Do rúk si opäť naliala olej. Dosť veľká časť jej pretiekla na moje telo. Začala mi jemne masírovať prsia a dala mi pusu. Začali sme sa bozkávať. Olej, ktorý na mňa rozotrela bol príjemný s vôňou jazmínu. Boli sme celé od oleja a bolo to neskutočne príjemné.
Bozkávala mi prsia a pomaličky prešla do rozkroku. Napla som sa a jemne vzdychla a zavrela oči. Bolo to krásne. Vtom som zacítila v rozkroku ďalší jazyk a na nohách mužské ruky. Otvorila som oči a uvidela Daniela, ktorý ma začal bozkávať. Ak je on tu hore kto je dole? Marek?
Chcela som protestovať ale vzrušenie bolo silnejšie.

-Užívaj si. Dnes sa o teba postaráme aby si si užila. – Šepol mi Daniel.

Marek ma chytil za boky a dal mi zadok na svoje stehná. Otvorila som oči a videla ako sa Mária hrá jednou rukou s jeho vtákom a druhou dráždi moju mušličku.
-Je úžasná. Však?- povedala Mária a s úsmevom a Marek si ju jednou rukou pritisol bližšie k sebe a dal jej jazyk do úst. Ešte viac ma to vzrušilo a vtom som zacítila ako vnikol dnu. Pomaličky a jemne šiel dnu a von. Daniel mi hladil brucho a bozkával prsia.Cítila som ako vo mne všetko vrie. Vzrušenie sa každým Markovým pohybom stupňovalo. Mária si naslinila prsty a opäť mi dráždila klitoris.
Už som to nevydržala. Explózia, ktorá vo mne driemala celé tie roky zrazu chcela ísť von. A nepýtala si povolenie. Zacítila som iba výkrik, ktorý sa mi vydral z úst a orgazmus naplnil celé moje telo.
Marek nevyšiel ostal dnu. Mária zjemnila tlak ale neprestala hladiť klitoris. A Ja som cítila, že moje vnútro naplnila neskutočná rozkoš.

-Pusť. Povoľ.- započula som , ale nevnímala som, že to patrí mne. – Povoľ zovretie.

Otvorila som a Marek na mňa pozeral a vtedy som pocítila ako silno ho držím vnútri v sebe. Povolila som zovretie a Marek rýchlo vyšiel a na mojom tele som pocítila prečo ten tón bol tak nástojčivý.
Daniel ma poutieral a objal. Usmiala som sa a pozrela mu do očí. Začal ma bozkávať a objal ma. Pocítila som ako veľmi je vzrušený. Nič nepovedal pritisol si ma bližšie k sebe a vnikol do mňa. Nepýtal sa či môže, či chcem. Iba to urobil.
Vzrušenie a rozkoš, ktorú som cítila pred chvíľou bola neopísateľná. Ale keď do mňa vnikol Daniel pocítila som niečo viac. Mala som pocit, že nič silnejšie neexistuje, ale mýlila som sa. Ten pocit, že hneď do mňa vošiel iný muž ma neskutočne vzrušil. Bol jemný a zároveň nástojčivý. Obaja sme boli vzrušený a obaja sme vedeli, že ani pri jednom z nás orgazmus na seba nenechá dlho čakať. Zrýchlil vnikanie a vtom som zacítila ďalší orgazmus. Moje prsty sa zarili do jeho chrbtu a pritlačila som panvu bližšie k jeho. Chcela som viac. Chcel som aby nevyšiel a aby tento pocit trval večne. Obaja sme cítili to isté. Silný orgazmus.
-Si zviera. Vieš to? – usmial sa Daniel a objal ma.
Mária ma hladila po ruke a blažene sa usmievala. Marek ležal za ňou a držal ju v náruči.
-Si úžasná. A dnešný večer patrí tebe.- povedala Mária a dala mi pusu.

A mala pravdu. Tá noc ešte neskončila a celá patrila iba mne. Tri telá a šesť rúk sa venovalo iba mne. V ten večer mi dali opäť pocit, že som nádherná a úžasná žena.