Večer čo všetko zmenil

Pozerám z okna. Dážď steká po skle a rozmazáva obraz paneláku oproti. Tmavé mraky, šedý panel, ponurá nálada. Ty ešte spíš. Počujem ako sa zamrvíš pod perinou. Ako ti to mám povedať? Sklopím zrak na zväčšujúcu sa mláku okolo topánok. Mal som sa vyzuť. Mal som si dať dole kabát, z ktorého teraz kvapká na parkety. Nemal som ťa včera podviesť. Ešte spíš a nič netušíš. Pozriem na tvoju šíju. Tvoje krátke blond vlasy odhaľujú bledú pokožku. Nevydržím ten pohľad. Tam vonku je môj svet. Vietor šľahá dážď do okna.
Ako som ti to mohol urobiť? Veď ťa ľúbim. Boli sme šťastní. Nič nám nechýbalo. Včera ráno si ma pobozkala na rozlúčku a ja som ťa večer zradil. Ako som sa do toho baru dostal? Čo som tam robil. Veď včera sme mali výročie. Prečo som nešiel po práci domov? Mám biele miesta. Nič nedáva zmysel. Včera sme mali byť spolu, mal to byť náš večer. Rukou siahnem do vrecka na saku. Tá krabička je ťažká a páli. Držím ju v päsť a zatínam až mi blednú kĺby. Konečne ju vyťahujem a otváram dlaň. Je tak jednoducho krásna. Dúhové farby plastu, jak nádherné. Neviem či nájdem odvahu ju otvoriť. Je to môj záväzok do budúcnosti. Budúcnosť, ktorú som včera zničil. Nebola na nej mašľa? Asi sa vo vrecku strhla sama. Otváram krabičku a lapám po dychu. Je prázdna. Kde je? Prsteň mojej lásky zmizol v deň keď som zradil svoju lásku.
Blesk.
Mladé dievča. Smejeme sa spolu. Čierne dlhé vlasy. Plné pery. Od smiechu sa až dusí a kašle.
Blesk.
Ťahá ma za ruku na toaletu. Má iskru v očiach. Vchádzam za ňou do kabínky.
Zavrtím hlavou. Nie, nechcem to vidieť znova, ale mozog je diablov vynález. Ten parchant si pamätá. Predhadzuje mi obrazy jej holého zadočku, ktorý na mňa vystrkuje. Vidím svoj tvrdý penis ako vytŕča z rozopnutých nohavíc. Vnikám do nej a ona vzdychá slasťou.
Nie nechcem to vidieť. Ale mozog premieta ďalej. Sedím na mise a dievča na mne naskakuje. Vidím len chrbát a čierne vlasy. Otáča sa. Na kolenách mi saje a honí penis a ja striekam. Na jej ruke sa niečo leskne. Prsteň. Môj prsteň čo som kúpil pre moju lásku.
Bože môj. Ako som to mohol urobiť. Dážď bije do okna. Sme na šiestom poschodí. Bude to stačiť?
Blesk.
Jej stehno je na mojom pleci a môj jazyk medzi jej pyskami. Cítim jej vôňu. Kričí moje meno, prevolava boha. Niekto búcha na dvere. Dievča žiada ešte minútu.
Blesk.
Stojím v kancelárii a platím pokutu. Dievča tam už nie je. Pijem s vedúcim. Pijeme jeho domácu. Cítim sa dobre, povznesene.
Otváram okno. Chladný vietor mi šľahá dážď do tváre. Vystupujem na rímsu. Zozadu ma oblapia ruky a hádžu na posteľ. Okno sa zatvára a ja plačem. Nemám silu sa jej pozrieť do očí. Snaží sa mi zdvihnúť hlavu, ale ja unikám. Pýta sa čo sa deje, ale nemám silu jej povedať pravdu. Nakoniec ma len objíme a na hrudi prekríži ruky. Plačem a ona ma konejší. Hlavný nával sĺz utícha a ja vidím a nechápem. Na jej prste je môj prsteň našej lásky. Dotýkam sa ho akoby nebol skutočný.
Blesk.
Vystupujem z auta pred divadlom. Moja láska vybieha z divadla s čiernou parochňou. Zabudla ju v chvate odložiť. Páči sa mi to a chcem, aby si ju nechala.
Teraz leží parochňa na nočnom stolíku.
Plačem, teraz od šťastia.
Už nikdy viac alkohol.