→ Sezóna vizuálnych hodov je tu. Asfalt syčí, tričká rednú, bermudy útočia – a ja, samozvaný revízor ochlpených zákutí mužského tela, vyrážam do terénu. Voľné goliere len letmo naznačia húštinu na hrudi, rukávy pri správnych pohyboch odhalia tmavé údolie podpazušia. Na schodoch sledujem napínajúce sa lýtka – pružné laná, čo držia celé telo na uzde. Najradšej by som si kľakol pred spoteného…

Všetky tri moje obľúbené praktiky, o ktorých chcem hovoriť v tomto blogu, majú spoločný princíp: dobrovoľne sa pri nich vzdávam kontroly nad svojím telom, z ktorého sa stáva objekt, a opraty drží niekto iný. S partnerom sa síce dopredu presne dohodneme na hraniciach, ale počas samotnej hry sa správame, akoby žiadne neexistovali. Je to paradox „konsenzuálneho nekonsenzu“ – viem, že som v bezpečí,…