Izba sa naplnila tichom, ktoré hučalo medzi nimi. Len dych, tlmené vzdychy a tlkot sŕdc. „Dnes už nezastavíš,“ zamrmlal nízko, temne. „Si celá moja.“ Nečakala. Nie na slová. Jeho oči boli oheň. Ruky pevné, vlastnicky ju chytili za zápästia a jemne ich zdvihol nad hlavu…

Noc sa valila po meste ako hustý zamat, rozmazané svetlá áut sa odrážali na mokrom asfalte. Vzduch bol ťažký a vlhký, plný očakávania, ktoré sa dalo krájať. Stála pred jeho dverami, dych rýchly, srdce búšiace ako divoký bubon. Vedela, že ak vstúpi, už nič nebude ako…

Stála pri okne a sledovala, ako sa večer pomaly rozlieva po meste. Svetlá áut sa kĺzali po mokrom asfalte ako žeravé čiary. V byte bolo ticho. To nepríjemné ticho, ktoré človek cíti skôr v hrudi než v ušiach. Začula jeho kroky skôr, než ho uvidela v odraze skla.…