Stála pri okne a sledovala, ako sa večer pomaly rozlieva po meste. Svetlá áut sa kĺzali po mokrom asfalte ako žeravé čiary. V byte bolo ticho. To nepríjemné ticho, ktoré človek cíti skôr v hrudi než v ušiach. Začula jeho kroky skôr, než ho uvidela v odraze skla. Neponáhľal sa. Presne tak, ako vždy, keď vedel, že ju má. „Utekáš?“ ozval sa potichu. Nepohla sa. Len sa jej dych trochu zrýchlil.…
Noc sa valila po meste ako hustý zamat, rozmazané svetlá áut sa odrážali na mokrom asfalte. Vzduch bol ťažký a vlhký, plný očakávania, ktoré sa dalo krájať. Stála pred jeho dverami, dych rýchly, srdce búšiace ako divoký bubon. Vedela, že ak vstúpi, už nič nebude ako predtým. A predsa sa chcela pustiť. Keď otvoril, stál tam. Ten jeho temný pohľad. Nehovoril nič. Nepotreboval. Ticho medzi nimi už…
Izba sa naplnila tichom, ktoré hučalo medzi nimi. Len dych, tlmené vzdychy a tlkot sŕdc. „Dnes už nezastavíš,“ zamrmlal nízko, temne. „Si celá moja.“ Nečakala. Nie na slová. Jeho oči boli oheň. Ruky pevné, vlastnicky ju chytili za zápästia a jemne ich zdvihol nad hlavu. Jej dych sa zrýchlil. Napätie, ktoré sa celé týždne budovalo, sa rozprsklo do tela ako elektrický prúd. „Ochutnám ťa… pomaly,“…
