Prievidza...

Skoro by som zabudla, pridávam „Ak prečítam ešte jednu stranu tohto „žvástu“, tak ma picne. Sedím za riaditeľským stolom, pretože môjho šéfa nenapadlo nič lepšie, ako ma poveriť zastupovaním počas jeho pobytu na dovolenke. Mám svoju prácu rada, ale odtiaľ – potiaľ. Je veľmi skoro, som tu sama. Dala by som si kávu, len som lenivá si ju uvariť. No nič, ešte dočítam túto stranu, a potom vstanem. Zrazu mi pípne esemeska: „Ahoj, ranné vtáča, už si hore?“. Dávid, kamarát, s ktorým sa poznám asi tri roky, alebo aj možno niečo viac. Vždy, keď sa spolu vidíme, tak to medzi nami poriadne iskrí, ale ani jeden sme ešte neprejavili viac, ak nerátam tých milión pús, čo si vymeníme. Ale to fakt nerátam. Má priateľku. Takú mrkajúcu blondínku, ale ich vzťah je zvláštny, alebo voľný? Neriešim. Odpisujem mu, že ja už dávno pracujem, a aby ma nerušil. Asi o päť minút volá: „Ahoj, dobré ránko. Čo by si povedala na výlet do Prievidze? Idem tam služobne pozrieť nejaké auto do firmy, pridaj sa!“. Vtipný. „Zlatko, veď vieš, že teraz sa to nedá. Prepáč, niekedy inokedy.“. Položím. Ešte mi napíše, že mu v aute veeeľmi chýbam... Príde mi to ľúto. O dve hodiny sú už všetci spolupracovníci namieste, aj moja druhá káva. Zrazu sa otvoria dvere a razantne vstúpi moja kolegyňa a kamarátka zároveň. V ruke drží cestovnú tašku, ktorá je evidentne pobalená. „Čo tu robíš a prečo máš moju tašku?“, nechápavo sa pýtam. „No moja, ty tu nebudeš drieť ako kôň a spôsobovať miláčikovi traumu. Takže som to zariadila. Peter poďte dnu. Tuto pán inžinier prevezme zastupovanie, pokiaľ tu nebudeš. No a ty, práve odchádzaš. Dávid ťa čaká dole v garáži.“. „Ty si sa zbláznila! To nemôžem, šéf ma zabije.“, protestujem. „Neboj, nikto nikoho nebude vraždiť, ja mu to vysvetlím. Tu máš a už poď!“. Normálne ma vytiahne z kresla, do ruky vrazí tašku a pomaly ma vytlačí z kancelárie až do výťahu. Cestou dole do garáži mi vysvetlí, že jej Dávid volal, a tak to zariadila. „Už dlho si sama, nemyslíš?“, skonštatuje. Celá šokovaná nasadám do auta a odchádzam na neplánovaný výlet. „Ďakovať mi budeš, až sa vrátiš!“, vyprevadí ma so širokým úsmevom.
Začiatok cesty mlčíme, pretože ja som stále v šoku. Asi v polovičke jazdy, to Dávid nevydrží: „Zlatko, to budeš celú cestu ticho? Trochu neobvyklé.“, spýta sa. „Ja sa z toho spamätávam. Toto sa ti ako podarilo?“. „Fakt to chceš vedieť?“. „Iste.“. „Dobre, tak ale to musíme zaparkovať.“. Ako to dopovie, hneď odbočí na najbližšej pumpe. Posadí sa tak, aby na mňa videl. Zoberie moje dlane do svojich: „Vieš, mne je s tebou úžasne. Tvoje bozky sú pre mňa elixírom, ale chcem viac. Oveľa viac.“. Je priamy, vlastne ako vždy. Pozeráme sa chvíľu na seba a ja si uvedomujem, že aj ja chcem viac. Jednou rukou mu zložím okuliare a druhou ho objímem okolo krku. Jemne ho pobozkám. „To znamená, že to chceš aj ty?“, opýta sa nežne. Neodpoviem, ale ho pevne a nenásytne začnem bozkávať. Moje bozky opätuje. Cítim ako jeho jazyk pomaly študuje svoj terén, je to také vzrušujúce. Vôbec sa neponáhľa so svojim vpádom do mojich úst, práve naopak, vychutnáva si moje pery, moje zuby a nakoniec sa špičky našich jazykov dotknú. To už ale nevydržia a dajú sa do rýchleho tanca. Je to žiadostivé a neutíchajúce. Musím sa nadýchnuť. Odtiahnem sa. Je jasné, že musíme nájsť najbližší motel. Milovanie v aute za bieleho dňa, niekde na ceste, nie je to pravé pre nás. A vtedy ma prekvapí. Zoberie telefón, predstaví sa a opýta: „Chcem si iba overiť, či je už izba pripravená. Super, asi za hodinu sme tam. Ďakujem“. Založí si okuliare. „Ty to máš naplánované!“, vybuchnem smiechom. „Som rád, že sa smeješ, bolo by horšie, keby si kričala.“, poznamená. „Ty ma vždy niečím prekvapíš.“, zavrním.
O hodinu vchádzame do izby nejakého motelu. Názov som si nevšimla, a vôbec neviem ani, ako vyzerá izba. Vášeň v nás sa razantne zobudila. Zhadzujeme svoje oblečenie, on odloží svoje okuliare a vášnivo sa bozkávame. Svojimi perami saje moju šiju, pokožku na mojich ramenách. Ja si zatiaľ dávam zo seba dolu šperky, hodinky a odopínam mu gombíčky na košeli. On mi rozopína zips na mojich šatách. Zostávam iba v mojom modrom čipkovanom spodnom prádle a on v bledých džínach, čo ma trošku prekvapí, ale o chvíľu tomu porozumiem. Pozerá sa na mňa lačným pohľadom: „Bože, modrá podprsenka.“. Jeho dlane začnú prechádzať mojim chrbtom a potom sa zastavia, aby ju šikovnými prstami odopol. Odstúpi odo mňa: „Si krásna“, pričom zbožne láska moje prsia. Zrazu si ma tuho privinie, takže plne zacítim jeho prebudenú mužnosť. Bozkáva moju šiju, ústa, dekolt. Zodvihne ma na ruky, ja obopnem nohami jeho driek a sajem jeho spodnú peru, pričom mu rukami vchádzam do jeho vlasov. Vzdychá blaženosťou a odnesie ma do postele. Pokračujeme v spaľujúcom bozkávaní, svojimi perami a jazykom prechádza po mojom krku, pomaly k jednej bradavke, ktorú vsaje do svojich pier a uhryzne. Cítim, ako vo mne stúpa teplo. Prejde na druhú bradavku a zopakuje to. Potom moje brucho zasype jemnými bozkami, až príde k nohavičkám. Jemne mi ich stiahne a fukne tam dolu. Účinok na mňa je okamžitý. Zachvejem sa na celom tele. Usmeje sa a povzbudený sa vráti k mojim ústam. Keď ich vášnivo bozkáva prejde jazykom k môjmu uchu a jemne ma kusne. Zeelektrizuje sa moje vnútro, moja vášeň začne nekontrolovateľne stúpať, začnem viac a zrýchlene vzdychať. Bože, je to niečo úžasné. Pozrieme sa na seba, pevne ho objímem a pretočím na chrbát. Začnem ho láskať perami a jazykom úplne rovnako on mňa. Vyzlečiem mu nohavice, a zistím, že pod nimi nemá nič. Rozosmejem sa. „Ty si nevedela, že v lete chodím iba tak?“. „Nie, nevedela“, odpoviem a celou váhou svojho tela si na neho ľahnem. Tuho ma objíme a svojimi perami zachytí moje. Pretočí ma a jednou rukou hladí moje stehno, až sa dostane medzi moje nohy. Jeho tvrdý penis je pripravený vstúpiť do mňa, a ja sa toho vpádu neviem dočkať. Ale Dávid sa neponáhľa. Skôr, ako to spraví, svojimi rukami intenzívne rozmaznáva moje telo, moje prsia, brucho a nenápadnými pevnými pohladeniami svojej dlane aj moju mušličku. Moje vnútro priam kričí o pomoc: „Poď už!“, zašepkám nedočkavo. Priam labužnícky sa zasmeje a pomaly do mňa vchádza. Na pár sekúnd ustaneme a ja vnímam jeho roztúžený pohľad. Pohladím jeho hruď, ramená a šiju. Jeho rozhorúčené telo pulzuje. Skloní sa nado mnou. Stále sa mu pozerám do jeho tmavých očí. „Bože, ako ja ho chcem!“. Pochopí, prisaje sa perami na moju šiju a začne sa vo mne pohybovať. Celú si ma istí svojimi ramenami, pričom ma dlaňami pevne drží za plecia. Som v zovretí, ale neuveriteľne príjemnom. Zrýchľuje svoje pohyby. Prestávam vnímať okolitý svet. Jeho pohyby sú presne intenzívne. Moje nechty sa zabárajú do jeho chrbta. Stoná vzrušením, ale neprotestuje. Zjavne sa mu to páči, a tak pokračujem. Efekt sa dostaví v zapätí, prehne sa v panve, čím ho vo svojom vnútri cítim oveľa intenzívnejšie, čo vyvolá vo mne búrku. Toto nezvládnem, celá sa prehnem a vyvrcholím trochu skôr, ako by chcel. Je zaskočený: „To bolo akosi prirýchlo, prečo si zastavila?“. Neodpovedám, pretože nemôžem, mám pocit, že som niekde inde. Zalapám po dychu a iba šepnem: „Úžasné...“. Znovu ho priviniem k sebe a dávam mu absolútnu voľnosť. Dávid síce evidentne nechápe, ale vychutnáva si moje telo. Na rozdiel odo mňa ešte zvláda všetko sledovať svojimi blýskajúcimi sa zreničkami. Znovu ma hladí po celom tele. Moje prsia, brucho, stehná. Chcem sa posadiť, ale vráti ma svojimi rukami späť. Nechám ho, aby ešte pokračoval v láskaní, ale potom sa posadím a zase si ho priviniem celého na seba. Bozkávame sa roztúžene a neuveriteľne zbesilo. Znovu sa začne vo mne hýbať. Tentokrát sú jeho pohyby iné, majetníckejšie. Už sa prestávam kontrolovať, a znovu cítim príval svojho vyvrcholenia, zase je to horúčava a tlak. Moja triaška sa stupňuje, a aj moje vzdychy. Vzápätí sa pridáva aj on. Chvejem sa prežitým zážitkom. Drží ma v objatí tak silno, že si uvedomím, že ho ešte nechcem pustiť, respektíve, že ho už nikdy nechcem pustiť. „Ty si skvelý, úžasný, milujem tvoje ruky, tvoje ústa a tvoje telo.“. Usmieva sa. Nevidím to, pretože sa vďaka jeho zovretiu nemôžem ani pohnúť, ale cítim to. Keď sa nám stretnú oči, jemne ma pohladí hánkami a zašepká: „Ďakujem.“. V tom jednom slove je všetko, čo potrebujem vedieť. Všetko. Keď sa trochu vydýcham, chytím ho za ruku: „Poď, potrebujeme sprchu.“. Obidvaja vojdeme do sprchového kúta. Dávid pustí vodu, zoberiem hotelový gél a rozotriem si ho v rukách. Moje dlane postupne rozotierajú gél po jeho mužnom tele. Hladím jeho krk, hrudník, brucho, pomaly prejdem po stehnách, pričom sa náročky vyhýbam jeho „mužskej pýche“. Vraciam sa späť po jeho tele, a iba tak jemne nohou zachytím jeho penis. Reakcia je okamžitá. Viem, že toto dlho neustojí, ale mňa to baví, a keď sa pozriem na jeho privreté viečka a blažený výraz tváre, viem, že aj jeho. Znovu sa maznám s jeho telom, hladím jeho chrbát, až prejdem na jeho zadok a jemne mu doň vtlačím svoje nechty. Zastoná. „Booože, Sima“, teraz už neodolá a začne ma celú hladiť. Otočí si ma chrbtom k sebe a pevne privinie. Jedna moja ruka ho stíska za stehno a druhá sa obtočí okolo jeho tváre. Hľadám so zatvorenými očami svojimi ústami tie jeho a nachádzam. Jeho jazyk sa šikovne hrá s tým mojim a jeho prsty „okupujú“ moju mušličku. Je to také dráždivé, že sa už nedokážem bozkávať, vzdychám a cítim ďalšie blížiace sa vyvrcholenie, je to šialené, ale on ma dokáže vzrušiť niekoľkokrát za sebou. Prežívam niečo, čo snáď ani nie je možné. Jeho prsty sa pohybujú čoraz rýchlejšie, krúžia, ja vlastne už ani nevnímam tieto pohyby. Prudko sa myknem, trochu si ma prehne a vojde do mňa svojim penisom, úplne pomaly a nežne. Paradoxne to zastaví moje vyvrcholenie, ale iba na pár sekúnd. Ako sa začne hýbať, cítim znovu ten známy tlak. „No tak, ešte vydrž, láska, ešte nie, pššš.“, prestane sa hýbať a nechá iba stekať prúd vody po našich rozhorúčených telách. Je mi úžasne. Keď sa ukľudním, začne sa znovu pohybovať. Pevne ma drží okolo ramien a druhou rukou ma istí okolo pásu a pohybuje sa čoraz rýchlejšie a dôraznejšie. Už sa nekontroluje ani on. Zrýchľujeme obidvaja a obidvaja naraz vyvrcholíme. Krásne a poriadne nahlas. Moje nohy to neustoja, a takmer sa zveziem na zem, ale Dávid ma včas zachytí a pevne objíme. „Jahôdka moja.“, povie nežne. Tak mi ešte nikdy nepovedal. Iba sa usmejem, nič viac neviem urobiť. Zodvihne ma a odnesie do postele. Tam ma celú vyutiera do sucha a objíme tak, aby som vedela, že som jeho. Keď sa neskôr obliekame, opýta sa: „Načo sme tak dlho čakali?“. Prídem k nemu a jemne ho pobozkám na hruď: „Neviem, ale už čakať nebudeme. Na nič.“. Zoberie moju tvár do dlaní a vášnivo ma pobozká. Bez slov nastúpime do auta a mne skrsne myšlienka: „Kamarátka moja, za toto ti budem do smrti vďačná....“.