V ich svete platili tiché pravidlá. Nie preto, že by boli napísané. Ale preto, že boli cítené. Medzi pohľadmi. Medzi príkazmi. Medzi dychom a mlčaním. A jedno z tých pravidiel bolo – že Pán rozhoduje. Nie zo svojvôle. Ale z lásky, ktorá vedie. Jedného dňa subinka…
Od tej noci, keď jej nedovolil vyvrcholiť, sa v nej niečo prebudilo. Nebola to len túžba. Bola to pokora. Vedela, že jej Pán ju nevedie k slasti. Vedie ju do nej samej. Do hĺbky, ktorú nikdy predtým necítila. Ale zároveň… Jej telo horelo. V noci sa budila vlhká. Ráno…
Od večera, keď sa po prvý raz prešla mestom s obojkom na krku, sa v nej niečo usadilo. Nie len dôvera. Ale aj pokoj. Začala sa cítiť ako subinka nielen keď kľačala, ale aj keď stála. Nielen v tichu… ale aj medzi slovami. Bola jeho. Neustále. A preto jej Pán vedel, že…
