Jeseň

6 876 zhlédnutí

Na jeseň si vždy spomeniem na Miroslava Válka a jeho báseň Jesenná láska. Neviem prečo práve vtedy, možno je to tým zvláštnym pokojom, čo sa šíri po uliciach, keď vietor začne prehrabávať lístie ako staré spomienky. V hlave mi zaznie jeden z veršov:

„Láska je strašne bohatá, láska, tá všetko sľúbi,
no ten čo ľúbil, sklamal sa a ten, čo sklamal, ľúbi.
Prach dlhých smutných letných dní na staré lístie padá,
poznala príliš neskoro ako ho mala rada.“

A ja si uvedomím, že jeseň je vlastne obdobím pravdy. Už sa nič nehrá na efekt dokonalosti, stromy odhadzujú to, čo nepotrebujú, a svet sa akoby prestal pretvarovať. Zostane len to, čo je skutočné, aj keď je to niekedy nepríjemné.

V tichu jesenných ulíc si človek prizná veci, ktoré celé leto obchádzal. Rany, ktoré sme len prelepili, nie vyliečili. Príbehy, ktoré ostali otvorené, hoci sme predstierali opak. Slová, ktoré neboli povedané. A najmä tie vzťahy, v ktorých sme si mysleli, že máme čas … a nakoniec sme ho vôbec nemali. Niekedy je to až zvláštne, ako rýchlo dokáže jeden chladnejší večer vytiahnuť na povrch všetko, čo sme dovtedy skrývali.

Jeseň ma učí, že ľútosť nie je slabosť, ale dôkaz, že nám na niečom záležalo. Učí ma aj to, že veci môžu byť krásne aj vtedy, keď sa končia. A hoci si nesiem svoje vlastné „príliš neskoro“, práve jeseň mi pripomína, že konce nemusia byť tragédiou, môžu byť začiatkom toho, že sa konečne pozrieme pravde do očí.

A možno preto sa k „Jesennej láske“ často vraciam. Jej verše len pomenúvajú to, čo sa v nás deje, keď už niet kam schovať pravdu. A jeseň je presne taká.