blog č.1

Internetové zoznamovanie z pohľadu chlapa.

Zoznamky sú fascinujúce miesto. Niečo medzi výberovým konaním na astronauta a katalógom luxusného tovaru. Každý tam hľadá „niečo normálne“ – čo v preklade znamená človeka, ktorý spĺňa 37 bodov ideálneho zoznamu, ale zároveň pôsobí, že sa o to vôbec nesnaží.

Stačí si prejsť pár profilov a človek rýchlo pochopí pravidlá hry. Všetci chcú niekoho výnimočného. Niekto, kto vyzerá ako z reklamy, zarába ako CEO technologického startupu a komunikuje ako kombinácia terapeuta a stand-up komika. Samozrejme, musí byť zároveň pokorný, vtipný, spontánny, rodinne založený, dobrodružný… a pravdepodobne aj schopný opraviť práčku.

A čo ponúka druhá strana? No predsa „som aká som“ a tri fotky z rovnakého uhla.

Komunikácia je kapitola sama o sebe. Napíšeš niečo normálne – nie „ahoj sexi“, ale normálnu vetu, otázku, dokonca aj trochu premyslenú. Odpoveď? „haha“, „hej“, alebo absolútne ticho, ktoré by sa dalo krájať. Rozhovor potom vyzerá ako výsluch, kde ty si vyšetrovateľ a druhá strana je podozrivý, ktorý sa rozhodol spolupracovať len na 12 %.

A keď sa náhodou rozhovor rozbehne, príde ďalšia disciplína: miznutie bez vysvetlenia. Ghosting – moderný šport, v ktorom sú všetci majstri. Ešte včera si riešil, kam pôjdete na kávu, dnes máš pocit, že si si to celé možno len vymyslel.

Najväčší paradox? Každý tvrdí, že hľadá niekoho „normálneho“, kto vie komunikovať, je úprimný a má to v hlave upratané. Lenže keď taký človek príde… no, nie je dosť zaujímavý. Lebo nemá dramatický príbeh, toxickú minulosť ani dostatočne „iskrivú“ kombináciu red flags.

A tak sa točíme v kruhu. Swipe, krátky rozhovor, nezáujem, ďalší swipe. Nekonečný kolotoč možností, ktorý paradoxne vedie k tomu, že si nevyberieme nikoho.

Možno problém nie je v tom, že „tí druhí“ sú nároční. Možno sme všetci trochu zaseknutí v predstave, že niekde existuje dokonalá verzia partnera – a zatiaľ nám unikajú úplne normálni ľudia, s ktorými by to možno fungovalo.

Čo si z toho môžeme obe pohlavia zobrať?

Možno riešenie nie je v tom „hrať hru lepšie“, ale hrať ju inak. Menej sa sústrediť na dokonalosť a viac na autenticitu. Menej filtrovať a viac počúvať. A hlavne – pripomenúť si, že na druhej strane nie je profil, ale človek so svojimi slabosťami, neistotami aj očakávaniami.