poď na kameru

Vzhľadom k môjmu nefotogenickému ... je jasné, že nebudem na seba maľovať ksicht, keď sedím doma, čakám , kým doperie pračka, dopečie trúba alebo podobné pauzy vyplňujem,. Potrebujem len niekoľko viet prehodiť s osobou najlepšie opačného pohlavia, áno dobre vidíte, s osobou nie s penisom, nie "mozek pod poklopcem". Priťahuje ma jednoduchosť, s akou muži premýšľajú. Samozrejme, keď som po pravde odpovedala, že "nikdy", tak vtipná reakcia, neprekvapivá, bola, že prečo.

Odpoveď bola: "načo?"

Nestretávam sa, nezoznamujem sa / a dotyčný mal v profile sto jedenásť rokov a vzdialené mesto/, jednoducho kúzlo okamihu, pár milých slov, pol hodinky na výmenu ženského a mužského pohľadu na svet a dovi, dopo... Žiadne pokračovanie byť nemusí.

Bez slovka, ani nepoďakoval za obšírne vysvetlenie - bez odzdravenia zmizol. Zmizli už aj po niekoľkých mesiacoch písania si.... bez rozlúčky. Človek, ktorý trávi s vami hodiny svojho vzácneho času, nie je zrazu hoden ani minútky, ktorá bohate stačí na poslanie :"maj sa, nepíšme si, nie je o čom"...

Som odhodlaná na kameru ísť, samozrejme. Keď raz budem mať "svojho", a bude kdesi v tramtárii na služobke, tak prečo nie? Ten by ma už zaručene poznal z každého uhla pohľadu a bez make-upu...

No dooobre teda, science fiction nabudúce.

Dovtedy si veselo zaspievam odrhovačku : "za co Pane Bože, za co ..."