Hriešne chúťky

Popíjam rannú kávu a zalievam ňou pirule ... niektoré na chuť, iné proti
únave, ďalšie len tak, aby sa tie prvé dve nepobili, niečo proti láske, niečo na prežitie, tabletku na nervy a tabletku proti stresu...

Chýba mi v zostave dáky prášok na odpustenie. Som fajnovka, nekamarátim
sa hneď, a ak už , tak pokojne na večnosť. Ako mám odpustiť, že ten, kto
môže, nechce?

Kto by vymyslel prášok na pocit spokojnosti , dostal by Nobelovu cenu.
Nie, dynamit na to nie je vhodný, aj keď po výbuchu je už asi všetko
jedno. A trankvilizéry sú návykové, drogy zakázané, však...

Včera som šla neobvykle skoro z práce, bolo tak ... vlaho, slnko už
zapadalo, a mňa medzi svetlom a nocou prepadla túžba ísť na prechádzku.
Dovoliť niečej ruke vkĺznuť pod blúzku a dať mi svoje teplo (nie,
telesné tekutiny som nemyslela...teda... možno, kto si to má pamätať).

Aj na toto chcem tabletky. Na takého hriešne myšlienky. Na ne, aj proti nim. Zlikvidovať chute.