prsníková

Cesta sa mi zdala nekonečná. Prešla som okolo dvoch svätých a jedného kostola. Skoré ráno, slniečko len lenivo vyliezalo z duchien oblakov a parkovisko pred poliklinikou plné. Tuším je in navštevovať lekárov.

Nedobrovoľne, v rámci preventívnej starostlivosti nanútenej mi nespochybniteľnou autoritou, som teda šla aj ja. Nie som práve hanblivá, ale niečo si človek rád nechá pre seba. Hrdinsky som nezdrhla z čakárne. A je to tu.... . Odhalila som telo do pol pása, vytasila na sestričku a doktorku prsia, ľahla si a nechala sa okydať šmykľavým sajrajtom. Keby to bolo aspon trocha teplé, mohla som si predstavovať príjemné chvíle vyvrcholenia...

"Poutierajte sa" boli najkrajšie slová dňa. Gebuzina skončila na obrúskoch v koši, ja s ortieľom v ruke už nevnímala svätých pri ceste, ale tabuľku Psychiatrická ambulancia. Asi sa zíde, keď ma prestanú strážiť.

Anjeli, samozrejme.