pohmat

Často som sa v detstve bála, že nerozoznám potme svojich najbližších. Veru nerozoznám, ani dodnes. Po hlase hej, podľa vzhľadu, pohybu tiež, ale nie podľa vône, a už vôbec nie keby sme sa museli hmatom dopátrať kto je náš.... Ochutnávať tiež už neochutnávame ... odkedy nie sme kojení, a kým sme, tak to nevieme povedať.

Cítim sa tak nejak stratená.

Pôjdem trénovať pohmat. Na mačkách. Každá má inak hebkú srsť. A je inak vďačná za pohladenie. Niektorá (kocúrisko) vďačne pradie, iná sa natŕča, ďalšia zhovievavo drží akoby hovorila, dobre, predohra nie je treba, daj mi jesť, iná nedôverčivo stuhne, lebo nevie, ako to myslím, jedna z nich prebehne pod rukou tam aj späť, je jasné, že si spraví, ako chce pre seba dobre...a najvtieravejšia šelma sa vyvalí hore nohami, nech jej pohladím bruško.

Pekný deň za nami.